Foto: Omediach.com
Každá krajina majúca sebaúctu potrebuje verejnoprávne médiá. Tie však aktuálne v celej Európe čelia problémom. Pôvodne vznikla podľa vzoru britskej BBC a ich cieľom bolo upevniť demokraciu tým, že občanom poskytnú objektívne spravodajstvo. Plnenie tejto úlohy je však v čase polarizácie a dezinformácií stále ťažšie, napísal týždenník The Economist.
V Maďarsku a v Poľsku premenili neliberálne vlády verejnoprávne médiá na hlásne trúby vládnucej strany. V Nemecku či vo Švédsku ich populistické hnutia obviňujú zo zaujatosti v prospech vedení štátu a ľavice.
Nedávny ústup nezávislosti verejnoprávnych médií začal v Rusku po tom, čo sa tam v roku 1999 ujal moci Vladimír Putin. V polovici nasledujúcej dekády sa už o programe tamojších spravodajských relácií rozhodovalo na schôdzkach riadených vládnymi činiteľmi.
Keď Viktor Orbán získal moc v Maďarsku v roku 2010, riadil sa Putinovým postupom a premenil štátnu spravodajskú agentúru MTVA v propagandistický nástroj. Zmenil navyše právne postavenie agentúry tak, že sa jej prestali týkať zákony upravujúce prevádzku verejnoprávnych médií. Pred voľbami do Európskeho parlamentu v roku 2019 sa potom podarilo nahrať editory MTVA, ako nariaďujú redaktorom, aby sa vyjadrovali priaznivo o Orbánovej strane Fidesz.
Orbánovým príkladom sa riadila poľská strana Právo a spravodlivosť (PiS), keď sa dostala k moci v roku 2015. Rýchlo premenila tamojšiu verejnú televíznu sieť TVP na megafón pre svoju politiku. Sieť potom propagovala kampane proti právam gayov či očierňovala opozičného starostu Gdanska.
Slovinský premiér Janez Janša začal považovať za príliš nezávislou tamojšiu verejnú RTV-SLO. Už viac ako rok zastrašuje jej reportérov na sociálnych sieťach. Jeho vláda odmieta schváliť rozpočet televízie a chystá nový zákon o médiách, ktorý by ju umožnil ľahšie kontrolovať.
Zatiaľ čo vo východnej Európe vyvíjajú tlak na verejnoprávne médiá vlády, v západnej Európe je to populistická opozícia. Počas takzvanej migračnej krízy v Nemecku v roku 2016 začali odporcovia migrácie útočiť na tamojšie veľké verejnoprávnej televízie ZDF a ARD a volali ich "Lügenpresse" (lživá tlač), čo je urážlivé označenie s koreňmi v nacistickej ére. Táto otvorená nevraživosť teraz podľa šéfeditora ZDF Petera Freya už pominula. V miestnych konzervatívnych kruhoch, najmä na predtým komunistickom východe krajiny, sa však zakorenil pocit, že verejnoprávne médiá stránia ľavici.
Najväčšiemu nebezpečenstvu čelí financovanie verejných staníc. Väčšina rozpočtu ZDF a ARD pochádza z osobitného daňového poplatku, ktorý musí byť každé štyri roky znova schválený. S jeho výškou však musia vyjadriť súhlas všetky spolkové krajiny, pričom nedávno navrhnuté zvýšenie dane zablokovalo Sasko-Anhaltsko. Tamojší kritici tvrdia, že sa televízia príliš sústredí na veľké mestá a na témy ako rovnosť pohlaví či práva homosexuálov, ktoré sú blízke vzdelaným mestským obyvateľom. Znížiť rozpočet svojim štátnym televíziám chcú aj populistické strany vo Švédsku a Holandsku.
Verejnoprávne médiá sa snažia svojim kritikom vyjsť v ústrety. Nemecká ZDF uznala, že nedostatočne pokrývala dianie vo vidieckych oblastiach a na východe krajiny. Posledné tri roky preto vysiela pravidelné diskusné relácie z menších miest po celom Nemecku.
Holandský systém má v sebe zabudovanú poistku. Každý, komu sa podarí získať cez 50.000 predplatiteľov, získa právo na vlastnú verejnú televíznu stanicu s určenými vysielacími časmi na celoštátnych kanáloch. Od roku 2009 tam takto vznikli tri pravicovo profilované stanice. Sotva to však prispelo k upokojeniu situácie: Najnovšie z týchto staníc, Ongehoord Nederland (Nevypočuté Holandsko), útočia na verejnoprávne NOS ako na šíriteľa falošných správ.
Lepším spojencom bol covid-19. V minulom roku vzrástol hlad po presných správach ohľadom pandémie a vládnych reštrikciách, čo po rokoch poklesu povzbudilo sledovanosť verejnoprávnych kanálov. Návštevnosť ich internetových portálov vzrástla viac ako dvakrát. A spravodajským reláciám sa dokonca podarilo prilákať aj mladých divákov.
Celková dôvera vo verejnoprávne médiá v posledných rokoch vzrástla, uvádza Európska vysielacia únia (EBU). Vo väčšine krajín, kde sú verejnoprávne médiá stále nezávislé, im verejnosť dôveruje. Nespokojné menšiny však proti nim zastávajú stále viac nepriateľský postoj.
