Ilustr. foto: STVR
Viaceré známe osobností kultúrneho a spoločenského života vrátane bývalých šéfov STV zverejnili pri príležitosti druhého výročia likvidácie RTVS nasledujúcu výzvu:
STVR patrí verejnosti, nie politikom
Pred dvoma rokmi vládna koalícia ovládla verejnoprávne médiá spôsobom, ktorý nemá v ére samostatného Slovenska obdobu. Najskôr sa zbavila legitímne zvoleného vedenia RTVS a potom pomocou svojich nominantov v Rade STVR podriadila novú inštitúciu priamo vláde. Médium verejnej služby, ktoré má byť zo zákona nezávislé od politickej moci, sa tak stalo jej predĺženou rukou, a to v rozpore s Európskym aktom o slobode médií.
Aké sú dôsledky?
Prepad dôveryhodnosti – televízne spravodajstvo bolo podľa domácich aj zahraničných prieskumov donedávna na Slovensku najdôveryhodnejším informačným zdrojom. Po prijatí nového zákona jeho dôveryhodnosť prudko klesla.
Odchod kvalitných profesionálov – inštitúciu museli opustiť viacerí skúsení redaktori, dramaturgovia a tvorcovia. S STVR odmietajú spolupracovať aj mnohí rešpektovaní umelci.
Zásahy do vysielania – STVR nepustila do televízneho vysielania viaceré národné kultúrne programy, ktoré boli dlhodobo súčasťou verejnoprávneho obsahu, ako napríklad Radio_Head Awards alebo Slnko v sieti.
Redukcia programov vo verejnom záujme – v dôsledku zníženého rozpočtu mizne z obrazoviek animovaná a hraná tvorba pre deti, filmová dokumentaristika a ďalší obsah, ktorý komerčné stanice nevytvárajú.
Medzinárodná izolácia – o komunikáciu s STVR neprejavujú záujem partneri doma ani v zahraničí. Spoluprácu pri storočnici rozhlasového vysielania na Slovensku odmietol Český rozhlas a oslabila sa pravidelná komunikácia STVR s Európskou vysielacou úniou (EBU).
Strata konkurencieschopnosti – STVR v televíznom vysielaní, najmä v oblasti spravodajstva či súčasnej seriálovej tvorby, stále zaostáva za súkromnými stanicami. Svoje významné postavenie stráca aj v rozhlasovom vysielaní.
Zastaraná inštitúcia – STVR spôsobom tvorby a šírenia svojich programov rezignovala na moderné trendy v mediálnej komunikácii 21. storočia. Investičný dlh inštitúcie narastá desaťročia a spôsob jej riadenia dlhodobo nezodpovedá požiadavkám na moderné médium verejnej služby, ktoré je pre našu spoločnosť životne dôležité.
Iba pomenovať dnešný negatívny stav nestačí. Treba odstrániť jeho príčiny.
To, čo sa deje teraz, je zatiaľ najvážnejším, no nie prvým prípadom politického ovládania verejnoprávnych médií na Slovensku. Slovenský rozhlas a Slovenská televízia boli predmetom mocenského boja prakticky celé tri desaťročia. Zo štátnych na verejnoprávne médiá sa zákonom transformovali hneď po Nežnej revolúcii, no najmä za vlády Vladimíra Mečiara bol ich verejnoprávny charakter iba na papieri a stali sa slúžkou vládnej väčšiny.
V roku 2011 sa rozhlas a televízia bez zásadnejšej odbornej diskusie a bez potrebnej prípravy spojili do jednej inštitúcie – RTVS. Politické elity odmietali riešiť chýbajúce financie systémovo, a tak médiá zostávali trvalo závislé od politickej vôle tých, ktorí práve vládli. Zlom nastal v roku 2023, keď parlament „z večera do rána“ zrušil koncesionárske poplatky. Bola to zásadná chyba. Priame financovanie zo štátneho rozpočtu ešte väčšmi otvorilo dvere politickému vydieraniu. Hneď po nástupe k moci Robert Fico neváhal a jedným z prvých krokov jeho vlády bolo radikálne zníženie rozpočtu RTVS a stranícke ovládnutie orgánov verejnoprávneho média.
V prípade verejnoprávneho média platí priama úmera: čím viac politiky, tým menej nezávislosti.
Výzva pre všetkých, ktorí to môžu a chcú zmeniť
Táto iniciatíva sa neobracia iba na súčasnú moc. Vyzývame všetkých, ktorí to môžu a najmä chcú zmeniť, a je pritom jedno, aký majú politický názor. Zastavme konečne tridsaťročnú éru, v ktorej verejnoprávne médiá neslúžia verejnosti, ale tomu, kto práve vládne. Pretože verejná služba neslúži vláde, ale verejnosti.
Pripomeňme, aké má médium verejnej služby naozaj byť
Pred sto rokmi to sformuloval prvý riaditeľ BBC John Reith: „Musíme spoločnosť predovšetkým informovať, ale aj vzdelávať a zabávať." A varoval: „Keď budeme dávať ľuďom iba to, čo chcú, staneme sa spoluzodpovednými za zničenie spoločenských hodnôt a verejného vkusu." Tieto slová ani dnes nestratili nič zo svojej platnosti. V dobe dezinformácií, svojvoľných algoritmov a slabnúcej dôvery v inštitúcie platia ešte väčšmi.
V dnešnom svete potrebujeme silné, nezávislé a dôveryhodné médiá verejnej služby viac než kedykoľvek predtým. Nie ako nástroj politickej moci. Nie ako lacnú alternatívu komerčných staníc. Ale ako verejnú službu, ktorá pomáha verejnosti rozumieť svetu, orientovať sa v záplave informácií, spoluvytvárať demokratický verejný priestor a spoluvytvárať aj dlhodobo uchovávať hodnotovú pamäť našej spoločnosti.
Toto vyhlásenie je prvým krokom. Poďme spoločne nanovo definovať, akú verejnú službu Slovensko v 21. storočí potrebuje – a urobme všetko preto, aby ju čoskoro malo. Pridajte sa.
Iniciátori vyhlásenia:
Ľuboš Machaj – scenárista a dramaturg, bývalý generálny riaditeľ RTVS
Silvia Hroncová – kultúrna manažérka a teatrologička, bývalá ministerka kultúry
Martin Šmatlák – rektor VŠMU
Tibor Búza – producent, bývalý riaditeľ STV
Marek Maďarič – scenárista a dramaturg, bývalý minister kultúry
Matúš Miklošík – projektový manažér, bývalý prvý zástupca generálneho riaditeľa RTVS
Signatári vyhlásenia:
Wanda Adamík Hrycová – producentka
Imrich Barák – riaditeľ Ústavu molekulárnej biológie SAV, hovorca iniciatívy Veda chce žiť!
Katarína Batková – výkonná riaditeľka VIA IURIS
René Bílik – literárny vedec a bývalý rektor Trnavskej univerzity v Trnave
Peter Breier – psychiater
Simona Bubánová – odborníčka na marketing a reklamu
Martin Bútora – sociológ
Zora Bútorová – sociologička
Miroslav Debnár – manažér, bývalý riaditeľ regionálneho štúdia RTVS v Banskej Bystrici
Martin Demeš – lekár, nefrológ
Pavol Demeš – zahraničnopolitický komentátor
Matej Drlička – kultúrny manažér a producent, bývalý generálny riaditeľ SND
Dušan Dušek – spisovateľ
Filip Fabián – režisér
Miroslav Fikar – predseda Učenej spoločnosti Slovenska
Karol Fröhlich – vedecký pracovník SAV
Soňa Gyarfašová – novinárka a publicistka, autorka relácií o obetiach totalít
Jozef Hajko – novinár a spisovateľ
Jozef Hašto – psychiater
Michal Havran – publicista a spisovateľ
Michal Hvorecký – spisovateľ
Rudolf Chmel – literárny vedec
Tomáš Kamenec – advokát
Darina Kárová – kultúrna manažérka, predsedníčka Otvoreného fóra Zachráňme kultúru
Peter Kerekes – režisér, scenárista a producent
Katarína Kerekesová – režisérka, scenáristka, animátorka a producentka
Jaro Kerner – dokumentarista a pedagóg, bývalý riaditeľ regionálneho štúdia RTVS Košice
Viliam Klimáček – spisovateľ, dramatik, režisér
Bohunka Koklesová – rektorka Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave
Boris Koreň – dlhoročný rozhlasový dramaturg a publicista
Egon Krák – rektor Hudobnej a umeleckej akadémie Jána Albrechta v Banskej Štiavnici
Zuzana Kronerová – herečka
Martina Kubániová – novinárka a dramaturgička
Alexandra Kusá – kunsthistorička, bývalá generálna riaditeľka SNG
Jozef Ľupták – violončelista, zakladateľ a umelecký riaditeľ festivalu Konvergencie
Monika Michnová – programová riaditeľka divadelného festivalu Dotyky a spojenia
Zuzana Mistríková – filmová producentka, spoluautorka zákonov o STV a SRo v rokoch 1991 a 2003
Štefan Olejník – fyzik
Zuzana Petková – riaditeľka Nadácie Zastavme korupciu
Alexandra Rexová – paralympijská lyžiarka
Robert Roth – herec SND
Richard Rybníček – primátor Trenčína, bývalý generálny riaditeľ STV
Rudolf Sikora – výtvarník
Juraj Stern – rektor Paneurópskej vysokej školy v Bratislave
Pavol Szalai – riaditeľ pražskej kancelárie medzinárodnej organizácie – Reportéri bez hraníc (RSF)
László Szigeti – vydavateľ
Pavol Šajgalík – vedec, bývalý predseda SAV
Martin Šulík – filmový režisér
Jozef Tancer – germanista a historik, prorektor Univerzity Komenského
Emília Vašáryová – herečka
Rozália Vlasková – rozhlasová redaktorka, scenáristka a moderátorka
Peter Zajac – literárny vedec
Investigatívne centrum Jána Kuciaka – investigatívne občianske združenie
