Pozrie sa do očí a vie, kedy a ako zomrie!

V tejto sérii vyšlo osem kníh, tou poslednou bolo Kto sa bojí, nech nejde do lesa a anglický autor M.J.Arlidge prichádza s novinkou mimo tejto série, ktorá má názov:
Talent na smrť.

Spoznáme forenzného psychológa Adama Brandta, ktorý už zažil všeličo vo svojej praxi, ale jedného dňa stretne Kassie, tínedžerku s pochybnou povesťou, ktorá tvrdí, že má nezvyčajný talent. Stačí, keď sa pozrie človeku do očí a vie, kedy a ako zomrie.

Adam samozrejme dievčaťu neverí, ale stále mu to vŕta v hlave – napokon, už stretol veľa psychicky narušených osôb, aj keď Kassie nevyzerá ako narušená alebo že by trpela nejakou duševnou chorobou.
No a potom to príde. V meste začne útočiť sériový vrah a vysvitne, že Kassie pozná detaily. Adamovi intuícia našepkáva, aby si dával na dievča pozor, aby bol ostražitý a ani netuší, k čomu sa schyľuje.

Talent na smrť – hoci nie je zo série s Helen Graceovou – je starý dobrý Arlidge, ktorý píše napínavé trilery. Dlhé roky pracoval na tvorbe obľúbených seriálov a skúsenosti z  filmovej brandže vie perfektne využiť pri písaní.
Aj v tejto knihe využíva svoje majstrovstvo, ako ho poznáme zo série s Helen. Temné, napínavé, vzrušujúce, príbeh má atmosféru a presvedčivé postavy.
Talent na smrť je ten správny krimi psychotriler. Krátke akčné kapitoly, ktoré sa šikovne končia v „bode naliehavosti“, kedy chcete vedieť viac. Zápletka, z ktorej vás mrazí a k tomu rýchle tempo.
Vyskúšajte. Oplatí sa!

Vypočujte si úryvok. Z knihy číta Vlado Kobielsky:

Začítajte sa do trileru z vydavateľstva Ikar Talent na smrť:

Po nečakanom náraze prišlo vľúdne gesto.
Na North Michigan Avenue panovala dopravná špička a všade bolo plno ľudí. Chodník upchali úradníci, nakupujúci a turisti, ktorí chceli zažiť čaro chicagskej štvrte Magnificent Mile. Napredovanie viazlo a Kassie so sklonenou hlavou kľučkovala davom ľudí. Iba zriedkakedy si trúfla zájsť do centra Chicaga – na sever sa odvážila, iba keď išla do luxusných obchodov kradnúť šaty a kozmetiku – a už sa túžila vrátiť do dôverne známych, živelne zastavaných južných predmestí.
Očami prilepenými k zemi videla približujúce sa nohy a v poslednom okamihu sa uhýbala, na chvíľu jej však asi zakolísala pozornosť, pretože znenazdajky vrazila do niečoho tvrdého a nepoddajného. Zrážka bola taká silná, že ju odhodilo dozadu. Z pleca jej skĺzla kabela, ukradnuté šatstvo sa vysypalo na chodníka ona sa zvalila na betón polepený žuvačkami. Pristála na zadku, udrela si silno o zem kostrč, vyrazilo jej dych a zatočila sa hlava.
Chvíľu tam sedela, uvedomovala si, ako smiešne asi vyzerá, no nemohla sa pohnúť. Na hanbu sveta jej do očí vhŕkli slzy.
„Ste v poriadku?“
Hlas doliehal z veľkej diaľky, ale napriek tomu prenikol cez hluk trúbiacich taxíkov na rušnej hlavnej ulici.
„Je to absolútne moja vina. Nevidel som vás.“
Kassie si uvedomila, že sa nad ňou skláňa akýsi muž.
„Občas nevnímam, takže si nevšimnem ani to, čo mám pred nosom.“
Mal pokojný, láskavý hlas. Kassie sa cítila ešte hlúpejšie – ak zrážku niekto zavinil, tak rozhodne ona. Matka o nej neustále hovorievala, že je nemotorná.
„Dúfam, že som vás nezranil,“ hovoril ďalej hlas. „Ak potrebujete, aby vás vyšetri...“
„Nič mi nie je,“ odvetila Kassie rýchlo. „Nechcem vás zdržiavať.“
Ani naňho nepozrela, podľa topánok bez jedinej škvrnky a drahého obleku vedela, že nepatrí do jej sveta. Očividne mal postavenie, peniaze a pravdepodobne málo času, aby pomáhal záškolákom.
„Poďte, pomôžem vám.“
Podal jej ruku. Silnú, sebavedomú, otvorenú. Vďačne ju chytila a o chvíľu zasa stála na nohách. Bolesť už pominula, Kassie by sa rada pobrala preč. Bála sa, že by sa mohol niektorý z policajtov hliadkujúcich na North Michigan Avenue začať zaujímať o veci rozsypané po chodníku.
„Ďakujem vám,“ zašomrala a neodtrhla pritom oči od zeme.
„Ste si istá, že pre vás nemôžem nič urobiť? Čo taxík?“
Mal taký príjemný, upokojujúci hlas, že už nedokázala viac odolať. Zdvihla zrak a pozerala na pevnú, hladko oholenú bradu, husté hnedé kučery, hlboké orieškové oči. Muž sa usmieval, v očiach mu ihrali iskričky dobrej nálady, no Kassie zrazu zmeravela.
Dúfala, že v jeho tvári nájde láskavosť, možno rozvážnosť. Uvidela však smrť.
2
Adam Brandt zostupoval do podsvetia.
Väznica Cook County pôsobila zvonku veľkolepým dojmom – vysoké múry a ostnatý drôt stočený do harmoniky –, no znútra bola priam ubíjajúca. Podzemné chodby vedúce k celám zámerne vytvárali bludisko, odstránili dokonca aj značky a smerové tabule, aby sťažili pokusy o útek. Aj pravidelní návštevníci sa strácali. Cestou ich navyše nepretržite sprevádzal hluk – piskot, krik a hulákanie –, ktorý znásoboval úzkosť z toho, čo asi čaká na jej konci. Nebolo to príjemné ani správne, bola to však každodenná realita v najväčšom neoficiálnom zariadení pre duševne chorých v Amerike.
Adam sem chodieval už celé roky. Ako skúsený forenzný psychológ úzko spolupracoval s úradom šerifa. S harvardským diplomom a dvojitou špecializáciou na psychológiu dospelých i detí by si nahonobil slušný majetok, aj keby sa staral len o klientov, ktorí ho navštevovali v jeho súkromnej praxi v Lincoln Parku. Nikdy však nezabudol na svoj skromný pôvod a nedokázal ignorovať ani svoje svedomie, a práve preto sa pravidelne objavoval v útrobách zeme pod väznicou Cook County.
Tváre v celách boli skľučujúco známe. Adama znepokojilo, že sa dnes ráno zasa ocitol zoči-voči Lemarovi Johnsonovi.
„Kamoš, nemôžem tu zostať. Nemôžem...“
„Rozumiem, Lemar, a pokúsim sa ťa odtiaľto dostať. Musíš sa však na mňa pozerať. Nemôžem s tebou komunikovať, keď sa na mňa nedívaš.“
Dvadsaťjedenročný mladík sa pohojdával na stoličke a tvár si zakrýval mohutnými zjazvenými dlaňami. Život mu ničilo násilie – otca zavraždili, bratranca zastrelili z okoloidúceho auta– a jeho duševné zdravie neprestajne viselo na vlásku. Mal maniodepresívny syndróm, trpel posttraumatickou stresovou poruchou a pravidelne užíval heroín, ktorý mu pomáhal zaspať.
Po ich poslednom stretnutí sa podarilo Adamovi vybaviť Lemarovi pobyt v podpornom zariadení pre duševné zdravie. Po prepustení sa mu za pomoci prozacu a hydroxyzínu vodilo celkom dobre. Adam nebol fanúšik liekov, zdalo sa však, že zaberajú – aspoň do včerajšieho večera, keď Lemar nožom ohrozil muža v reštaurácii Chicken Shop v South Shore.
„Užíval si lieky?“
„Iste, iste.“
„Pozri na mňa, Lemar.“
„Doriti, došli mi,“ vyhŕkol mladík a ani nezdvihol zrak.
„Prečo?“
„Povedali mi, že mám čakať štyri mesiace na kontrolu u lekára.“
Adamovi klesla nálada. Tento typ sťažnosti bol celkom bežný v dôsledku nedávneho krátenia príspevkov na starostlivosť o duševné zdravie a až škandalóznu neschopnosť parlamentu odsúhlasiť štátny rozpočet. Nekompromisnosť obidvoch strán ho privádzala do varu – pri politických hrách nikdy netrpeli politici.
„Snažil som sa, aby mi vydržali. Bral som ich každý druhý deň, ale privádzalo ma to do šialenstva.“
„Kedy sa ti minuli?“
„Pred dvomi týždňami.“
„Mal si sa mi ozvať. Alebo kontaktovať centrum.“
„Skúšal som.“
Adam nechal lož bez komentára. Lemar mal očividne manickú fázu –žil divým spoločenským životom, rozhadzoval peniaze, hoci ich nemal veľa, a preto nemal šancu zložiť kauciu –, no začínal prudko upadať do depresie.
„Dobre, zoženieme nejaké lieky a potom mi porozprávaš, čo presne sa stalo. Zajtra ťa čaká obžaloba a chcem, aby tvoja obhajkyňa získala všetko potrebné na preukázanie, že nepotrebuješ viac než krátky pobyt v zariadení pre duševné zdravie. Predpokladám, že to je lepšia možnosť než zostať tu.“
Lemar sa prestal na chvíľu vrtieť a nepatrne prikývol.
„Dobre, porozprávajme sa.“
O hodinu neskôr bol Adam zasa na parkovisku pri väznici. Podišiel k svojmu extravagantnému autu Lexusu SUV, no sám seba presvedčil, že je prijateľné vzhľadom na očakávané narodenie prvého dieťaťa. Pozrel na hodinky. Lemar hovoril iba neochotne a chvíľu trvalo, kým z neho vytiahol súvislé zhrnutie udalostí. Bolo krátko pred šiestou, ostávalo mu len dúfať, že nebudú veľké zápchy, lebo sa chcel ešte zastaviť v ambulancii a dôjsť domov v rozumnom čase. Pridal do kroku, z diaľky odomkol auto, otvoril dvere a hodil dnu tašku a sako. Vtom sa mu rozvibroval telefón.
Telefonát o takomto čase neveštil nič dobré a Adama vôbec neprekvapil, keď pozrel na číslo. Volal mu Freddie Highsmith, hlavný dozorca z chicagskeho centra pre zadržanie mladistvých.
„Freddie, práve som na ceste domov,“ ozval sa Adam opatrne.
„Viem, viem,“ odvetil Freddie dobrosrdečne. „Občas však človek potrebuje toho najlepšieho vo fachu.“
„U mňa s lichôtkami nepochodíš.“
„A navyše nikto iný nie je poruke. Obvolal som zvyčajných kandidátov, ale všetci sú v obliehaní. Pozri, viem, že melieš z posledného, ale toto nemôžem dať niekomu, kto práve vyšiel zo školy.“
Freddie sa odmlčal, dobrosrdečnosť sa vytratila a premohla ho úzkosť. Adam nepovedal ani slovo, zrazu ho premkol nepokoj. Uprene počúval, čo Freddie povie.
„Máme tu jeden akútny prípad.“

Milan Buno, knižný publicista