Foto: Ikar
Hoci ide o ťažké, miestami až surové čítanie, Pjankovej poetický jazyk, prepletený ľudskosťou, robí z knihy Vek červených mravcov dielo, ktoré vás hlboko zasiahne. Ako povedala vydavateľka Daniela Kollárová – „napriek svojej krutosti sa číta dobre, dej vás vtiahne a po dočítaní hľadáte ďalšie strany“.
Román sleduje troch hrdinov Dusju, Svyryda a Solu, ktorých cesty sa v čase hrôz veľkého hladomoru postupne prepletajú. Ich príbehy sú ako tri nite, ktoré sa spájajú do jedného tkaniva ľudského utrpenia a zároveň nezlomnosti.
Autorka nezostáva len pri línii jednotlivých osudov. Pred našimi očami rozkladá celý svet ukrajinskej dediny – kedysi plnej života, piesní, zvykov a úrody, no teraz zničenej kolektivizáciou, strachom a hladom.
Pjankova má dar opísať hrôzu bez zbytočného pátosu. Hlad, ktorý v románe vystupuje ako alegorická postava, nie je len telesným utrpením, ale aj metaforou pre duchovné a morálne vyprázdnenie spoločnosti. Ako nenásytný tieň sa vkráda do životov postáv, pohlcuje ich, premieňa a láme.
„Vek červených mravcov ponúka krátky pohľad do historickej pamäti Ukrajincov. Nazriete do najbolestivejšej kapitoly dejín tohto národa. Budem k vám úprimný. Nebude to ľahké čítanie. Nebude to kniha, ktorá vám po ťažkom dni zaistí spokojný a ničím nerušený spánok. Neodporučíte ju rodinným priateľom ako ľahké čítanie k moru alebo na chalupu. Dávam vám však svoje slovo, že ju nepustíte z rúk,“ tvrdí prekladateľ Ondrej Hubinský.
Autorka s majstrovstvom vytvára atmosféru prostoty. Jednoduché dedinské dialógy, opisy krajiny, ticha a prázdnych polí striedajú výjavy beznádeje, keď matky schovávajú posledné zrnká obilia. Práve táto kombinácia jemnosti a hrôzy robí z knihy výnimočné dielo, ktoré nie je len o histórii, ale aj o človeku.
Vydavateľka Daniela Kollárová upozorňuje na zvláštny paradox románu: „Je zvláštne, ako sa kniha aj napriek svojej krutosti dobre číta.“ A naozaj – jazyk Pjankovej je poetický, miestami až nežný. Akoby sa autorka snažila obaliť bolesť do metafor, ktoré ju robia znesiteľnejšou, no o to silnejšou.
„Červené mravce sa množia, zoskupujú v kolónii, svižne sa rozlietajú po Ukrajine – po jej mestách, dedinách, dvoroch. Roztekajú sa tak, ako sa ohnivá rieka rozteká suchými trávnatými úhormi; výstražne pištia – chcú nás ovládnuť, už dávno nie ľudí – drobné nemé chrobáčiky. Obracajú naruby naše komory, naše truhlice, naše vrecká, berú naše matky a deti, ničia nás, vyžierajú nás zo sveta, vyjedajú cukor z našich živých duší a nemajú zľutovania s tými, kto sa ich odváži striasť zo svojej kabanice. Mstia sa nám... Za čo sa nám mstia?“
Aj preto dielo dnes nadobúda nový význam – v čase, keď Ukrajina opäť bojuje o prežitie, je román Pjankovej akousi literárnou paralelou k súčasnosti. Ako zdôrazňuje Daniela Kollárová: „Autorka zachytáva kontrast medzi životom na dedine a útlakom sovietskeho systému. Ponúka autentický, až bolestne pravdivý pohľad do jednej z najtemnejších kapitol ukrajinských dejín.“
Vek červených mravcov je svedectvo. Literárny pamätník tým, ktorí hladovali, trpeli a nezmizli z pamäti. A zároveň je to dôkaz, že aj z ticha, bolesti a prachu môže vzniknúť dielo, ktoré mení pohľad na dejiny – aj na nás samých.
