Kniha, z ktorej Donald Trump spravil bestseller!

Je to kronika rodiny a kultúry v celospoločenskej kríze.

Hillbilly Elegy je skutočný a vzrušujúci príbeh o tom, ako ľudia vo veľkej časti USA stratili vieru vo svoj americký sen.

Príbeh rodiny Vanceovcov sa začína v povojnovej Amerike plnej nádeje v lepšie zajtrajšky. Rozprávačovi starí rodičia boli „strašne chudobní a zaľúbení" a rozhodli sa presťahovať z apalačskej časti Kentucky do Ohia v nádeji, že uniknú všadeprítomnej biede. Založili si klasickú rodinu strednej triedy a jeden z ich vnukov nakoniec vyštudoval Právnickú fakultu Yalovej univerzity, čo jasne dokazuje úspešnú a vzostupnú generačnú mobilitu.

Postupne sa dozvedáme, že rodinná sága sa neodvíjala vždy idylicky, autorovi starí rodičia, teta, strýko, sestra, ale predovšetkým mama neraz nezapadli a nezvládali nároky postavenia v strednej triede, nikdy sa im nepodarilo utiecť pred násilím, alkoholizmom, chudobou a traumou sužujúcou ich región.

Autor a rozprávač v jednej osobe J. D. Vance až surovo úprimne priznáva, že aj jeho samého naďalej prenasledujú démoni chaotickej rodinnej minulosti.

Hillbilly Elegy je úžasná sonda do problémov bielej robotníckej triedy v Amerike z pera bývalého vojaka a absolventa jednej z najlepších právnických fakúlt na svete, ktorý vyrástol v živoriacom mestečku v Hrdzavom páse.

Ak chcete pochopiť, čo sa okolo nás deje, túto knihu si nesmiete nechať ujsť. Strhujúci príbeh, a ako The New York Times napísal, „civilizovaná príručka k pochopeniu necivilizovaných volieb".
„Hillbilly Elegy nám prináša talentovaného a absolútne originálneho nového spisovateľa. Je to povinné čítanie pre každého, kto sa zaujíma o skutočné problémy Ameriky."
Amy Chua, autorka knihy Battle Hymn of the Tiger Mother, bestselleru New York Times

Začítajte sa do novinky Hillbilly Elegy:

Prvá kapitola
Podobne ako väčšina detí, aj ja som sa naučil naspamäť adresu bydliska, aby som vedel dospelým povedať, kam ma majú odviesť, keby som sa stratil. Keď sa ma učiteľka v škôlke opýtala, kde bývam, bez mihnutia oka som odrapkal presnú adresu, a to aj napriek tomu, že mama menila bydliská dosť často, čomu som ako dieťa nikdy nerozumel.
Jednako, vždy som rozlišoval medzi „adresou" a „domovom". Adresa bola tam, kde som trávil väčšinu času s mamou a sestrou, nech to bolo kdekoľvek. Lenže domov zostával vždy rovnaký: prastarkej dom pod vŕškom v mestečku Jackson, štát Kentucky.
V mestečku žije okolo šesťtisíc obyvateľov a leží v juhovýchodnej časti štátu Kentucky, priamo v srdci známeho baníckeho kraja. Nuž, nazývať to mestom je azda prehnané. Je tam radnica, zopár reštaurácií, zvyčajne reťazcov s rýchlym občerstvením, a ešte niekoľko obchodov a predajní. Väčšina ľudí býva vo vrchoch okolo kentuckej štátnej cesty číslo 15, buď v kempoch pre obytné prívesy, sociálnych ubytovniach alebo na horských gazdovstvách, presne takých ako to, ktoré sa stalo základom mojich najkrajších spomienok na detstvo.
Jacksončania každého úctivo pozdravia, ochotne sa vzdajú obľúbených voľnočasových aktivít, ak treba pocestnému pomôcť vyhrabať auto zo snehu, a keď okolo prechádza pohrebný voz, zakaždým zastavia, vystúpia a pozorne ho sledujú. Práve tento zvyk ma priviedol k záveru, že na Jacksone a jeho obyvateľoch je niečo výnimočné. Starej mamy, ktorú sme volali omama, som sa raz spýtal, prečo všetci vždy zastavia, keď zbadajú funebrácke auto. „Vieš, zlatko, sme vrchári. Svojich mŕtvych si vážime."
Starí rodičia odišli z Jacksonu na konci štyridsiatych rokov minulého storočia a usadili sa v Middletowne v štáte Ohio, kde vychovali deti a kde som neskôr vyrastal aj ja. Až do dvanástich rokov som však každé leto a väčšinu voľného času trávil v Jacksone. Chodieval som ta spolu s omamou, ktorá navštevovala rodinu a priateľov, lebo si veľmi dobre uvedomovala, že čas neúprosne skracuje zoznam jej najbližších.
A s plynúcim časom sa výjazdy konali najmä s jedným cieľom: postarať sa o omaminu matku, ktorú sme volali omama Blantonová (aby sme ju, hoci trošku zmätočne, odlíšili od omamy). Bývali sme v jej dome, v ktorom žila ešte prv, než jej manžel odišiel bojovať proti Japoncom v Tichom oceáne.
Dom omamy Blantonovej bol pre mňa najobľúbenejším miestom na svete, hoci nebol veľký ani prepychový. Mal tri izby. Pred domom verandička, záhradná hojdačka a priestranná záhrada, ktorá sa ťahala od kopca na jednej strane až po úpätie vŕška na druhej. Omama Blantonová vlastnila nejaké pozemky, no väčšinu z nich tvorila nepreniknuteľná húština. Nemala tam záhradu v pravom slova zmysle, hoci za domom sa vypínala skalná stena a strom. Bol tam, samozrejme, aj vŕšok a popodeň tiekol potok. To nám ako záhrada stačilo. Všetky deti spávali v jednej izbe na poschodí. Také kasárne pre čatu deciek s tuctom postelí, kde sme sa s bratancami a sesternicami hrávali neskoro do noci, až kým nás starká nezahnala do postele.
Okolité vrchy boli rajom pre deti. Väčšinu času som teda trávil terorizovaním apalačskej fauny. Ani jedna korytnačka, had, žaba, ryba či veverička neboli predo mnou v bezpečí. S bratancami sme bezstarostne pobehovali po okolí a všadeprítomnú chudobu či chradnúce zdravie omamy Blantonovej sme si ani neuvedomovali.
V hĺbke duše som cítil, že Jackson je miesto, ktoré patrí len a len mne, sestre a omame. Ohio som mal rád, ale bolo plné boľavých spomienok.
V Jacksone som bol vnukom najdrsnejšej ženy široko-ďaleko a najlepšieho automechanika v meste. V Ohiu zase odvrhnutým synom muža, ktorého som sotva poznal, a ženy, ktorú by som najradšej nepoznal. Mama chodila do Kentucky len na pravidelné každoročné rodinné stretávky a sem-tam na pohreb, a keď sa to stalo, omama dozrela, aby nerobila scény. V Jacksone nikto nevrieskal, nehádal sa, nebil sestru, a hlavne sem bol „chlapom vstup zakázaný", ako hovorievala omama. Omama neznášala mamine ľúbostné romániky a v Kentucky jej ich zatrhla.
V Ohiu som sa naučil šikovne manévrovať medzi rôznymi otcami. Pri Stevovi, chlapovi v kríze stredného veku s prepichnutým uchom, som sa tváril, že náušnice sú bomba, a azda preto som si podľa neho jednu zaslúžil aj ja. Pri Chipovi, policajtovi a alkoholikovi v jednej osobe, podľa ktorého bola náušnica akurát tak pre „baby", som bol zase drsniak so záľubou v policajných autách. Pri Kenovi, čudákovi, ktorý požiadal mamu o ruku tri dni po tom, čo začali spolu chodiť, som bol láskavým bratom jeho deťom. Nič z toho však nebola pravda.
Neznášal som náušnice, neznášal sompolicajné autá a vedel som, že Kenove deti mi do konca budúceho roka zmiznú zo života. V Kentucky som nemusel predstierať, že som niekto iný, lebo jediní chlapi v mojom živote, omamini bratia a švagrovia, ma už poznali. Chcel som, aby boli na mňa hrdí? Samozrejme, ale nie preto, lebo som sa tváril, že ich mám rád. Úprimne som ich ľúbil.
Najstarším a zároveň najdrsnejším z blantonovských chlapov bol strýko Bubba. Prezývku dostal podľa svojich obľúbených žuvačiek. Strýko Bubba, podobne ako jeho otec, slúžil za druhej svetovej vojny v námorníctve. Zomrel, keď som mal štyri roky, a tak ma k nemu viažu len dve skutočné spomienky. V prvej bežím ako o život, mám ho za pätami, keď ma naháňa so zatváracím nožíkoma vyhráža sa, že ak ma chytí, nakŕmi psy mojím pravým uchom. Skáčem do náručia omamy Blantonovej a strašidelná hra sa končí. Určite však viem, že som ho mal rád, lebo druhé, čo si v súvislosti s ním pamätám, je, že som sa hádzal o zem, keď ma nechceli pustiť k jeho smrteľnej posteli, a nedal som pokoj, až kým to starká nevydržala, neprehodila si nemocničný župan a neprepašovala ma dnu. Spomínam si, ako som sa na ňu lepil pod tým županom, ale nepamätám si, že by som sa s ním rozlúčil.
Druhý bol strýko Pet. Vysoký chlap so štipľavým ostrovtipom a svojským zmyslom pre šťavnaté vtipy. Ekonomicky sa mu darilo najlepšie z celej blantonovskej zostavy. Z domu odišiel veľmi mladý a rozbehol obchod s drevom a stavbárčinou. Zarobil toľko peňazí, že sa vo voľnom čase mohol venovať dostihom. Na prvý pohľad bol zo všetkých blantonovských chlapov najmilší, mal podmanivé čaro úspešného podnikateľa. Lenže pod maskou šarmu sa skrývala prchká nátura. Raz, keď kamionista doviezol zásoby do jednej z jeho firiem, oslovil môjho starého dobrého vrchárskeho strýka takto: „Okamžite to vylož, ty skurvysyn."
Strýko Pet to vzal doslovne: „Neviem, či si to uvedomujete, ale práve ste nazvali moju staručkú mamku kurvou. Chcel by som vás láskavo požiadať, aby ste lepšie vážili slová." Keď šofér, ktorého prezývali Veľký ryšiak, lebo bol veľký a ryšavý, zopakoval urážku, strýko Pet zareagoval presne tak, ako by zareagoval každý rozumný podnikateľ. Vytiahol ho z kamióna, zmlátil do bezvedomia a dorezal motorovou pílou. Nechýbalo veľa, aby chlap vykrvácal na smrť, a za život vďačí len rýchlemu prevozu do nemocnice.
Strýko Pet však nešiel do väzenia. Podľa všetkého bol Veľký ryšiak takisto apalačský vrchár a na polícii odmietol svedčiť a podať žalobu.
Vedel, čo znamená uraziť chlapovi matku.
Strýko David bol jediný z omaminých bratov, ktorému bola táto kultúra cti úplne ukradnutá. Starý rebel s dlhými rozpustenými vlasmi a ešte dlhšou bradou, ktorý miloval všetko okrem pravidiel, čo zrejme vysvetľuje, prečo sa nesnažil nijako vyhovárať, keď som vzadu na dvore jeho gazdovstva našiel obrovskú rastlinu konopy. Zaskočilo ma to a spýtal som sa ho, aké má s ňou plány. Vytiahol papieriky aj zapaľovač a ukázal mi to. Mal som vtedy dvanásť rokov. Keby sa o tom dozvedela omama, zabije ho.

Milan Buno, literárny publicista

Hillbilly Elegy: https://www.bux.sk/knihy/393748-hillbilly-elegy.html