Foto: Kancelária NR SR
Mnohí verejní činitelia a činiteľky už roky dávajú najavo, že ľudské práva ani svoje zodpovednosti v tejto oblasti neberú vážne. Nedávno väčšina poslancov a poslankýň NR SR s jasne prejaveným dešpektom k ľudským právam odmietla zobrať na vedomie správu verejnej ochrankyne práv, v ktorej informovala o nedostatkoch a potrebe ich nápravy. Hoci „nezobratie na vedomie“ nemá zásadnejšiu právnu relevanciu, odhaľuje podstatnú skutočnosť: porušovanie ústavou garantovaných práv a slobôd pre väčšinu poslancov a poslankýň nič neznamená.
Stojíme za verejnou ochrankyňou práv a za princípmi a hodnotami, ktoré jej úrad chráni. Vyzývame k tomu aj parlament a všetky ďalšie zložky verejnej moci. Vyzývame zodpovedných, aby zistenia a odporúčania ombudsmanky dôsledne reflektovali a analyzovali. Aby prijímali také opatrenia, ktoré budú rešpektovať a napĺňať základné práva a slobody v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi.
Vyzývame zodpovedných, aby konali na základe dát, odborných diskusií a kvalitných procesov, aby problémy jednotlivcov, komunít aj celej spoločnosti riešili preventívne.
Vyzývame politikov a političky, aby svoj osobnostný kapitál a verejné zdroje nevyužívali na prezentáciu falošných póz „sociálnej vnímavosti“, ale na vytvorenie si realistického obrazu o tom, čo ľudí skutočne trápi, aké problémy potrebujú riešiť. Takmer všetko, čo potrebujeme pre kvalitný život, sa týka ľudských práv – zdravie, bývanie, vzdelanie, práca, osobná sloboda a autonómia, občianska a politická participácia a mnohé iné.
Chceme vidieť konkrétne systémové opatrenia, premyslené kroky a účinné riešenia porušovania práv a jeho prevencie. Chceme vidieť dobre organizovanú službu občanom a občiankam a ďalším obyvateľom a obyvateľkám tejto krajiny.
Ste tu pre nás, nie naopak.
Podrobnejšie dôvody, prečo cítime znepokojenie:
V právnom štáte sa ľudské práva musia dodržiavať a napĺňať
Ľudské práva máme preto, že sme ľuďmi. Štát nám ich nedáva, musí ich však garantovať – nielen teoreticky, ale aj v praxi. Mali by byť teda samozrejmosťou a štát ich má rešpektovať, chrániť a napĺňať. Nie je to, žiaľ, tak. Práva mnohých ľudí i zraniteľných skupín sú porušované.
Na to, aby sa tak nedialo, aby moc nebola bezohľadnou a aby sa práva všetkých napĺňali v plnom rozsahu, bol u nás pred dvadsiatimi rokmi zriadený aj úrad verejného ochrancu práv.
Načo nám je verejná ochrankyňa práv?
Tento orgán má chrániť naše základné práva a slobody tak, že dáva spätnú väzbu orgánom verejnej moci. Zistené porušenia práv síce nemajú priame právne účinky, sú však kryté autoritou ombudsmanky alebo ombudsmana – rešpektom k úradu, odbornosti a životnému príbehu osoby, ktorá ho zastáva, ale aj rešpektom k právam a hodnotám, ktoré tento úrad chráni a presadzuje. Funkčný a aktívny ombudsmanský úrad je jednou zo záruk, že máme garantovanú ochranu pred svojvôľou verejnej moci. Zastupiteľská demokracia totiž funguje vďaka systému bŕzd a protiváh.
Pohľad do zrkadla, ktoré verejný ochranca alebo ochrankyňa práv nastavuje štátnym orgánom, ale aj nám všetkým, nemusí byť príjemný. Toto zrkadlo je však dôležitým nástrojom kontroly moci: motorom vlád, ktoré sa o dodržiavanie ľudských práv úporne snažia, aj metlou na garnitúry, ktorým sú ľudskoprávne hodnoty a princípy cudzie.
Ako má vyzerať parlamentná diskusia o ľudských právach?
Kritická diskusia o zisteniach verejného ochrancu alebo ochrankyne práv je prirodzene možná a aj potrebná. Takáto diskusia však musí prebiehať v ústavných rámcoch a nesmie prekračovať mantinely toho, čo tvorí podstatu právneho štátu rešpektujúceho a chrániaceho ľudské práva.
Musí byť preto informovaná, kultivovaná a nesmie byť zničujúca pre žiadnu z osôb, ktorých sa týka. A týka sa všetkých ľudí na Slovensku, vrátane tých, ktorí majú v parlamente len slabé alebo žiadne zastúpenie – napríklad žien, detí, osôb s menšinovou sexuálnou orientáciou, ľudí rómskej etnicity, ľudí so zdravotným znevýhodnením či migrantov a migrantiek.
V tejto diskusii sa nesmie siahať na ničiu dôstojnosť a predovšetkým, nemá v nej ísť o rátanie hlasov. V parlamentnej diskusii sa má myslieť na všetkých a najviac na zraniteľné skupiny a menšiny. Lebo každý a každá z nás sme v niečom súčasťou väčšiny a v niečom prináležíme k menšine. Sloboda, rovnosť a dôstojnosť patria úplne všetkým ľuďom, nielen tým, ktorí majú v parlamente priamu a väčšinovú reprezentáciu.
Aké je poslanie poslancov a poslankýň?
Pri rokovaní o správe verejnej ochrankyne práv v NR SR sa ukázalo hlboké nepochopenie úlohy ombudsmanky aj podstaty ľudských práv. Rovnako tiež nepochopenie zodpovednosti poslancov a poslankýň a povinností, ktoré im z nej vyplývajú. Oprávnene teda možno pochybovať, či väčšinu zákonodarného zboru vôbec zaujímajú problémy ľudí, ktorí sa na verejnú ochrankyňu práv obracajú (a zároveň sú aj voličkami a voličmi do NR SR). Ombudsmanka vie o problémoch od nich, nevymýšľa si ich sama. Tento orgán nie je tzv. parlamentným ombudsmanom preto, že by patril parlamentu a plnil jeho predstavy. Je ním preto, lebo na systémové nedostatky vo výkone verejnej správy upozorňuje predovšetkým parlament. A to nie kvôli tomu, aby sa poslanci a poslankyne o nich iba dozvedeli, ale aby ich zodpovedne riešili.
Je základný demokratický konsenzus ohrozený?
Nedávna parlamentná diskusia navyše obnažila aj to, že pred útokmi niektorých členov a členiek poslaneckého zboru nie je uchránený ani základný demokratický konsenzus v právnom štáte. Ten tvoria hodnoty a procesy spomínané vyššie. Nešlo tak len o útok na inštitúciu a osobu ombudsmanky, ale aj o spochybnenie ústavnej ochrany každého a každej z nás pred kýmkoľvek, kto má moc.
Dôležitosť verejnej ochrankyne práv a iných inštitúcií chrániacich ústavné hodnoty, a zároveň aj oprávnená obava z ich ohrozenia sa tým ešte zvyšujú. Ak moc odmieta vziať na vedomie problémy bežných ľudí, ak odmieta kritiku svojho fungovania, ešte viac posilňuje podozrenia zo svojich zlyhaní. Súčasne zvyšuje dôležitosť orgánov, ktoré tejto moci aj verejnosti signalizujú, že veci nefungujú tak, ako by mali.
Predstavitelia a predstaviteľky verejnej moci sú v službách demokratických hodnôt, na ktorých stojí naša spoločnosť. Preto ich musia vo svojej činnosti uplatňovať. Ak by to tak nebolo, našej krajine by hrozilo nebezpečné okliešťovanie základných práv a slobôd. Napokon, už dnes sú zastrašovaní i šikanovaní ľudia, ktorí kritizujú porušovanie ľudských práv a šírenie nenávisti.
K výraznému pocitu ohrozenia princípov demokratického zriadenia prispievajú aj vyjadrenia zodpovedných na adresu ľudských práv či ignorovanie občianskych iniciatív a ďalších hlasov volajúcich po ich napĺňaní. Môžeme taktiež badať množstvo nespravodlivých predpisov či rozhodnutí a rovnako aj zametanie systémových porušení ľudských práv pod koberec – a to všetko namiesto odbornej diskusie a empatických riešení.
Rovnako nebezpečné je zneviditeľňovanie a stigmatizovanie niektorých skupín obyvateľstva, snahy negovať niektoré práva ich redukovaním na tzv. „kultúrno-etické otázky“, či vytváranie priestoru pre nedemokratické náboženské, neonacistické a fašistické skupiny a ovplyvňovanie chodu orgánov verejnej moci týmito skupinami.
Negatívne dôsledky erózie ľudských práv nás však skôr či neskôr postihnú všetkých a všetky. Môžu mať fatálny dopad na charakter celej našej krajiny. So znepokojením upozorňujeme na tento nežiaduci vývoj a varujeme pred ním.
Janka Debrecéniová, právnička
Šarlota Pufflerová, psychologička, ľudskoprávna aktivistka
Dagmar Kusá, politologička, vysokoškolská pedagogička
Adriana Mesochoritisová, politologička, ľudskoprávna aktivistka
Ľubica Trubíniová, občianska aktivistka, ochranárka
Hana Fábry, ľudskoprávna aktivistka, fotografka
Iveta Radičová, sociologička
Samuel Abrahám, politológ
Jana Dubovcová, právnička
Alexandra Bražinová, epidemiologička, vysokoškolská pedagogička
Ľubica Lacinová, vedecká pracovníčka
Mikuláš Huba, ochranár, občiansky aktivista
Jana Juráňová, spisovateľka
Henrich Pifko, architekt
Barbora Holubová, sociologička
Juraj Nvota, režisér
Lea Fekete, výtvarníčka
Anton Popovič, hudobník, aktivista
Zuzana Kronerová, herečka
Jozef Hašto, psychiater
Zuzana Mistríková, filmová producentka
Dušan Trančík, režisér a pedagóg
Denisa Marcišová, gynekologička a pôrodníčka
Karol Marhold, vedecký pracovník a vysokoškolský učiteľ
Zora Bútorová, sociologička
Peter Varga, právnik, vysokoškolský učiteľ
Soňa Szomolányi, politologička
Juraj Mesík, analytik globálnych trendov a rizík
Eva Borušovičová, režisérka a spisovateľka
Jozef Bátora, politológ
Jana Plichtová, psychologička
Zuzana Krišková, ľudskoprávna aktivistka
Michal Vašečka, sociológ
Jana Cviková, výskumná pracovníčka
Lukáš Hecht, učiteľ základnej školy
Pavol Šimun, herec
Barbara Lášticová, sociálna psychologička, vedecká pracovníčka
Táňa Pauhofová, herečka
Michal Davala, advokát
Sandra Pázmán Tordová, šéfredaktorka časopisu
Ondrej Spišák, režisér
Dagmar Horná, politologička
Ján Orlovský, správca nadácie
Oľga Bindasová, psychologička
Zuzana Wienk, občianska aktivistka
Michal Hvorecký, autor a prekladateľ
Maia Martiniak, režisérka
Ady Hajdu, herec
Zuzana Kusá, sociologička
Katarína Zavacká, právnička
Arne Mann, etnológ - romista
Barbora Meššová, právnička
Barbora Kardošová, spisovateľka
Darina Smržová, vysokoškolská pedagogička a filmová strihačka
Ivana Šáteková, výtvarníčka
Marcel Zajac, ľudskoprávny aktivista
Silvia Miháliková, politologička
Anna Šišková, herečka
Tomáš Gunár, invalidný dôchodca
Rasťo Kužel, mediálny analytik
Jakub Petraník, spevák
Samo Marec, publicista
Dušan Meško, lekár, vysokoškolský pedagóg
Zuzana Maďarová, výskumná pracovníčka
Peter Guráň, sociológ
Adriana Jesenková, filozofka a vysokoškolská pedagogička
Miroslav Noga, herec
Adrian Rajter, muzikológ
Branislav Líška, lekár, vysokoškolský učiteľ
Katarína Šimončičová, ochranárka
Renáta Matejová, špeciálna pedagogička
Ľudmila Priehodová, urbanistka
Paula Jójárt, psychologička, rodová expertka a aktivistka
Matej Landl, herec
Silvia Szabóová, učiteľka, pracuje v treťom sektore
Norbert Moravanský, lekár, vysokoškolský pedagóg
Štefan Szabó, učiteľ, pracuje v treťom sektore
Juraj Kemka, herec
Veronika Homolová Tóthová, spisovateľka a novinárka
Pavol Hardoš, politológ, vysokoškolský pedagóg
Elena G. Kriglerová, sociologička
Miroslava Hlinčíková, vedecká pracovníčka
Denisa Havrľová, pedagogička
Boris Farkaš, herec
Diana Fabiánová, dokumentaristka a umelecká riaditeľka festivalu
Alica Rosová, vedecká pracovníčka
Zuzana Mojžišová, spisovateľka
Katarína Čanecká, vedúca kostýmovej výroby
Marián Miezga, herec
Henrieta Moravčíková, historička a teoretička architektúry
Zuzana Límová, nezávislá novinárka a dokumentaristka
Richard Krivda, kameraman
Agnes Horváthová, novinárka, občianska aktivistka
Peter Čanecký, scénický a kostýmový výtvarník
Andrea Domeová, dramaturgička
Jozef Vetor, sociálny pracovník
Barbara Bohony, psychologička
Martina Macko, občiansky aktivista
Laco Oravec, občiansky aktivista
Zuzana Konečná, herečka
Maroš Žilinčan, kameraman
Marta Botiková, etnologička
Róbert Šveda, režisér
Iveta Škripková, divadelníčka
Mária Šamajová, herečka
Sylvia Ondrisová, psychologička
Helena Tužinská, etnologička
Miroslava Rašmanová, občianska aktivistka
Marcel Pazman, režisér
Aneta Világi, politologička
Marián Pecko, divadelný režisér
Uršuľa Kovalyk, spisovateľka a sociálna pracovníčka
Milan Zacharovský, psychológ
Matúš Bakyta, psychológ a občiansky aktivista
Eva Fröhlichová, dôchodkyňa
Alexander Mušinka, kultúrny antropológ
Marek Adamov, riaditeľ kultúrneho centra
Daša Lapošová, šepkárka
Diana Javorčíková, aktivistka
Dušan Hudec, režisér
Brigita Trimajová, psychologička
Pavol Korec, režisér
Zuzana Bariaková, vysokoškolská učiteľka
Ivan Godársky, právnik
Katarína Farkašová, filmárka a ľudskoprávna aktivistka
Sarah Arató, herečka
Michaela Kalafutová, psychologička
Milota Sidorová, urbanistka
Fedor Papánek, psychológ, dôchodca
Katarína Juríková, klimatická aktivistka
Silvia Hroncová, teatrologička
