Pozrite si celú správu o stave republiky, ktorú predniesol Andrej Kiska

„Vystupujem pred vami v čase, keď už o niekoľko málo dní Slovensko prevezme predsedníctvo v Rade Európskej únie. Dnes žijeme v dobe, kedy vie byť akýkoľvek úspech, česť alebo povinnosť spochybnené. A keď mnohé veci prijímame ako samozrejmosť. Preto chcem začať moje dnešné vystúpenie pred vami práve touto témou.

Som presvedčený, že nadchádzajúce predsedníctvo Slovenska v Európskej únii je a bude výnimočnou správou o stave Slovenskej republiky v roku 2016. Je úspechom našej krajiny, ale aj čestnou povinnosťou a príležitosťou Slovenska.

Predsedníctvo je správou o stave našej republiky preto, lebo členstvo v Európskej únii dáva našej republike najsilnejšie politické a ekonomické postavenie, aké mohlo Slovensko dosiahnuť. Vďaka členstvu v Únii a samozrejme aj v Aliancii sa môžeme cítiť relatívne bezpečne. Vďaka nemu sme v Európe dokázali prekonať historické animozity a aj náš región strednej Európy je stabilnou a bezpečnou časťou sveta.

Preto naše členstvo v Európskej únii nemá žiadnu rozumnú alternatívu. A predstavy a návrhy, že Slovensko by mohlo fungovať – a lepšie — aj mimo Európskej únie, sú opakom vlastenectva a sú hazardérske. Hovorím o tom preto, lebo aj na Slovensku rastú náladya podpora politických síl, ktoré chcú dosiahnuť rozpad Európskej únie. Rozpad architektúry mieru, spolupráce, spoločnej slobody a prosperity.

Naše predsedníctvo v Rade Európskej únie je výnimočnou správou o stave našej republiky aj preto, lebo naše členstvo nebolo a nikdy nebude samozrejmosťou. Dejiny sa neskončili pred 20 rokmi, keď Slovensko takmer vypadlo z procesu rozširovania EÚ. Dejiny sa neskončili ani pred 12 rokmi, keď sme vďaka rozumným rozhodnutiam našich občanov a ich zvolených reprezentantov, podpore susedov a významných krajín západnej Európy, dobehli zameškané a stali sa členom Únie.

Dejiny sa nekončia ani dnes, keď v jednej z krajín s napätím očakávame výsledky referenda o zotrvaní alebo vystúpení z Európskej únie. Hovorím o tom preto, lebo dopustiť podobnú neistotu v ďalších krajinách, osobitne v našom regióne strednej Európy, by znamenalo vrátiť sem riziká a hrozby minulosti. Hovorím o tom preto, lebo prispieť k súdržnosti Únie našou schopnosťou vyjednávať dobré kompromisy bude súčasťou povinnosti, ktorú o pár dní prevezmeme.

A to je ďalší dôvod, prečo považujem naše predsedníctvo v Rade Európskej únie za výnimočnú správu o stave Slovenskej republiky. Verím, že bude potvrdením, že Slovensko túto službu dokáže poskytnúť. Že preukážeme nielen schopnosť vyjednávať o vlastných záujmoch alebo spájať sa regionálne. Ale že Slovensko dokáže byť čestný, poctivý a úprimný sprostredkovateľ medzi krajinami a ich záujmami, v prospech celku. V prospech vyše 500 miliónov občanov Európskej únie. Najsilnejšej ekonomickej veľmoci na svete s najvyššími sociálnymi zárukami a službami pre svojich občanov. A skvelými ľudskými aj ekonomickými predpokladmi zvládnuť každý predstaviteľný problém a krízu.

Ruku na srdce: vedeli by si také čosi vôbec predstaviť naši starí rodičia? Alebo ešte donedávna naši rodičia?

Pokúsme sa preto rešpektovať, že najlepšou službou, ktorú môže Slovensko poskytnúť sebe a Európe v nasledujúcich šiestich mesiacoch, je práve pozícia čestného, poctivého a úprimného sprostredkovateľa. Netlačme Slovensko do vyhrotených a konfrontačných postojov, ktoré by túto našu povinnosť oslabili.

Povedal som to viackrát a dnes to zopakujem. Považujem za chybu, že sme zabudli v domácej politike povedať o Európskej únie čokoľvek priaznivé. Že sa v politických diskusiách stratil zmysel pre proporciu. Že takzvaný diktát Bruselu je viac prázdny politický slogan než odraz reality. Že sa pomaly nenájde nik, kto pripomenie, že podstatné rozhodnutia neprijímajú bruselskí úradníci, ale ľuďmi zvolení predstavitelia v Európskom parlamente a Rade Európskej únie. Že tieto rozhodnutia sú výsledkom demokratických hlasovaní, kompromisov a rokovaní, ktorým budú nasledujúcich 6 mesiacov predsedať zástupcovia Slovenska. A že chyby, ktoré sa dejú aj v bruselskej politike, určite nie sú častejšie ako chyby v našej domácej politke.

Podľa informácií, ktoré mám, Slovensko je dobre pripravené prevziať o niekoľko dní predsedníctvo v Rade Európskej únie. Je to výsledok práce našej profesionálnej diplomacie a bývalej vlády, na ktorú súčasná vláda nadviazala. Chcem sa všetkým poďakovať za doterajšie úsilie. Rovnako tak hlavnému mestu a jeho obyvateľom, pre ktorých bude znamenať predsedníctvo aj isté nepohodlie.

A dovoľte mi vysloviť jedno želanie. Verím, že ho môžem vysloviť v mene väčšiny občanov Slovenska: predstavme sa ako priateľskí hostitelia, uvážliví moderátori európskej diskusie a zanietení spolutvorcovia európskej jednoty.

Vážené dámy, vážení páni.

Pred rokom — pri prvej takejto príležitosti v mojom funkčnom období — som sľúbil založiť tradíciu prichádzať do Národnej rady každoročne v tomto júnovom čase. Tento rok sa tak deje relatívne krátko po parlamentných voľbách. V nich svoju správu o stave republiky vydali tí najdôležitejší — občania našej republiky.

Dnes nie je mojím zámerom túto ich správu dopĺňať, ani s ňou polemizovať. Máme krátko po vzniku novej vlády. To je vždy začiatok, ktorý by mal byť novým impulzom. Je priskoro hodnotiť veci. Rád by som sa však s vami podelil o niekoľko okruhov námetov, ktoré súvisia so stavom vecí u nás. A ktoré súvisia aj so správou o stave svojej republiky, ktorú napísali sami občania vo voľbách. Pretože tak ako vidím v súčasnej situácii neistotu a niekoľko významných rizík, vidím v nej aj príležitosti.

Tie riziká sú úplne očividné.

V parlamentných voľbách nezískal žiaden politický prúd dominantnú prevahu, ani nezískal dominantnú prevahu žiaden program alebo myšlienka. Namiesto nich významne posilnila nedôvera k politike a k politikom. A možno až hnev vo viacerých podobách. Niekedy aj krajnosť a extrém.

Preto si myslím, že súčasná vláda by sa nemala spoliehať na to, že k nej dnes neexistuje reálna politická alternatíva. Ale ani súčasná demokratická opozícia by sa nemala spoliehať na to, že ak vláda nebude úspešná, tak ju automaticky vymení. Takáto jednoduchá dvojčlenka dnes neplatí.

V skutočnosti situácia nie je dobrá. Štyria z piatich dospelých ľudí na Slovensku si myslia, že náš štát — Slovenskú republiku — ovláda zopár oligarchov. Dôvera ľudí v štát spadla na nové historické minimá. Chcem vážne varovať, že ak bude tento trend pokračovať, ak ľudia nedostanú dôvod, aby obnovili svoju dôveru v štát a jeho inštitúcie, po budúcich voľbách môže byť problematické, ak nie nemožné, zostaviť vládu z demokratických politických strán. Akýchkoľvek.

Zatiaľ čo za nedôveru v štát si môžeme predovšetkým my sami tu doma, tak nárast vplyvu rôznych konšpiračných teórii, spochybňovania vedeckých faktov a lživé kampane na internete a sociálnych sieťach nie sú výlučne domáceho pôvodu. A myslím si, že by vláda a štátne inštitúcie mali začať brať tento fenomén vážne, pretože dnes sa z toho stáva otázka bezpečnosti štátu. A nielen konštatovať, nielen analyzovať, ale aj aktívne konať.

Ako prezident sa držím zásady nevstupovať do sporov medzi vládou a opozíciou, nemám v úmysle vstupovať ani do sporov vo vnútri vládnej koalície. Akým je dnes napríklad koaličný spor o koncesionárske poplatky. Som ale presvedčený, že aj v súvislosti s fenoménom, o ktorom hovorím, napríklad potrebujeme silné a nezávislé aj odvážne verejnoprávne médiá. A preto vás prosím, apelujem, aby sa nestali predmetom politického zápasu.

Preto využívam túto príležitosť a žiadam vás, aby ste rešpektovali a posilňovali nezávislosť verejnoprávnych médií - a verejnoprávne médiá a ich zamestnancov vyzývam, aby sa nepoddali tlaku, aby boli pozorní a aby plnili svoju spoločenskú úlohu. Pomôcť ľuďom, aby boli informovanejší.

V týchto dňoch je opäť najhorúcejšou témou korupcia. Od prezidenta sa očakáva, že aj pri tomto probléme bude situáciu na politickej scéne a v spoločnosti upokojovať — ale ľudia už takmer neveria akémukoľvek prísľubu, keď ich niekto upokojuje.

Od prezidenta sa očakáva, že nebude vstupovať do politických sporov a hádok politických strán a dokonca v nich niekomu držať stranu — ale korupcia je téma a oblasť, ktorá je podstatná, v ktorej sa vedú politické spory a hádky neustále. Hovorím o čistote verejného života a o schopnosti štátu garantovať rovnosť všetkých ľudí pred zákonom.

Myslím, že v kontexte kauzy, ktorá je dnes politickou témou číslo jeden, nemôžem parlamentu, vláde ani politickým stranám poskytnúť žiadnu radu, ktorú nepoznáte. Ale chcem zdôrazniť, že ak má Slovensko takto pokračovať ďalej, bude to mať veľmi vážne následky.

Asi niet osoby, ktorá by uverila príbehu, že niekto v kufríkoch priniesol 12 miliónov eur v hotovosti. Napriek tomu do dnešného dňa nemáme zmysluplnú odpoveď. Koľko občanov si podľa vás myslí, že orgány činné v trestnom konaní a daňové orgány nepodliehajú žiadnym tlakom — politickým ani iným, a sú absolútne nezávislé? A že sa na ich prácu dá spoľahnúť?

Predstavte si, že sa daňové orgány alebo orgány činné v trestnom konaní dopracujú k nejakému výsledku o dva, o tri alebo o päť rokov. Akémukoľvek. Posilní to dôveru v právny štát dnes, o mesiac, alebo do roka?

Netreba sa preto čudovať otázkam ľudí: Máme skutočne nezávislú políciu, inšpekciu či prokuratúru? Ak áno, spoločnosť očakáva výsledky. A reálne, pochopiteľné vysvetlenie neobjasnených káuz.

So závisťou sa pozeráme na okolité štáty, napríklad na Rumunsko, kde od posledných parlamentných volieb bolo v súvislosti s korupciou celkovo obžalovaných, stíhaných a odsúdených viac ako 1500 osôb - vrátane popredných politikov, za uplácanie sudcov bol odsúdený jeden z najbohatších podnikateľov v krajine a prokuratúra obvinila 77 lekárov z brania úplatkov.

Podozrenia z korupcie a klientelizmu vo vysokej politike sú témou, ktorá vyvoláva najväčšie vášne a politické spory a roky priťahuje pozornosť médií. Žiaľ, deklarovaná politická dôležitosť tejto témy je v príkrom rozpore s tým, čo by sme mohli označiť za uspokojivé výsledky. Kauzy sa vlečú roky a dostratena. Tento rozpor je nevysvetliteľný, nepochopiteľný a neudržateľný.

V lepšom prípade je jediným výsledkom vyvodenie akej-takej politickej zodpovednosti, ktoré však nemá byť koncom, ale začiatkom hľadania spravodlivosti a pravdy o vyslovených podozreniach. Vyvodenie politickej zodpovednosti nie je riešením žiadnej kauzy, ale len obyčajným gestom slušnosti, ktoré má upokojiť verejnosť a umožniť zodpovedným inštitúciám pracovať.

Takto to funguje v krajinách s normálnym systémom spravodlivosti a kultúrou slušnosti v politike. Nie však na Slovensku. Naši občania sú namiesto toho konfrontovaní s nepodarenou reality šou, v ktorej môžu najviac tak tipovať, či niekto odstúpi, alebo neodstúpi. A v ktorej si majú vybrať, akým neúplným informáciám a politickým deklaráciám uveria. Toto je druh viery a dôvery, ktorú už jednoducho nemôžeme od ľudí na Slovensku žiadať.

Jediným výsledkom je nedôvera v politiku, štát a jeho schopnosť zabezpečiť elementárnu spravodlivosť a čistotu verejného života. Nesmieme sa hnevať na ľudí, keď už nepočúvajú ani rozumné vysvetlenia. Aj rozumní a mierni ľudia sú už jednoducho veľmi nahnevaní - a rozumná politika toto dokáže aj pochopiť, aj sa podľa toho rozumne zachovať.

Chcem vás — poslancov, vládu, politické strany — požiadať: Hľadajte urýchlene také inštitucionálne a politické riešenie, ktoré konečne poskytne ľuďom skutočnú nádej, vieru a sebavedomie. Nádej, vieru a sebavedomie, že je prakticky vylúčené, aby sa ešte niekedy politika zamiešala do daňových a policajných úradov — a že už žiadne porušenie zákona nezostane nevyšetrené a nepotrestané.

Musím sa na tomto mieste vyjadriť aj k téme nárastu politického extrémizmu a neonacizmu. Súčasnú situáciu považujem viac za príležitosť, než za dôvod na neprimerané obavy. V prípade, ak túto príležitosť využijeme.

Čo to znamená? Podľa môjho názoru to znamená nulovú toleranciu k prejavom extrémizmu a neonacizmu. Na ulici, na internete, na športoviskách, kdekoľvek. Podľa môjho názoru to znamená, že štát sebavedomo zakročí proti každému, kto sa pokúša nahrádzať jeho úlohu pri zabezpečovaní poriadku.

Chcem v tejto súvislosti navrhnúť, aby sa sme sa pokúsili prekročiť stále prevažne oficiálny ráz každoročných osláv Slovenského národného povstania. Už je správny čas, aby sme si mohli trúfnuť doplniť oficiálne oslavy SNP pri pamätníkoch aj netradičnými formami, ktoré túto skutočne hrdinskú demokratickú kapitolu nášho národa spravia príťažlivou a hodnou obdivu pre ľudí všetkých generácií.

Aby sme pri tejto príležitosti poslali do kúta neonacizmus, antisemitizmus, rasizmus, popieranie holokaustu a relativizáciu zločinov proti ľudskosti. Na ktorých sa bohužiaľ podieľala aj časť nášho národa.

Vážené dámy, vážení páni.

Ďalším okruhom, o ktorom sa chcem zmieniť, sú prioritné politiky štátu. Ak si spomenieme, akým spôsobom a čom sa u nás diskutovalo pred rokom, potom sme sa posunuli správnym smerom. Aj na základe programu novej vlády sa mi zdá, že sa už nemusíme presviedčať o tom, že zdravotníctvo máme v kríze a školstvo potrebuje zásadné podnety a reformy.

Dnes ľudí na Slovensku už oprávnene ani nezaujímajú nástroje, ktorými chceme dosiahnuť nejaké ciele. Chcú vidieť reálne výsledky. Dovoľte mi povedať aspoň tri takéto ciele, ktoré by podľa môjho názoru mali byť bezpodmienečným cieľom a záväzkom do štyroch rokov.

V zdravotníctve. Po prvé, aby ľudia na každom mieste na Slovensku, bez ohľadu na sociálne postavenie a miesto bydliska, mali na rovnakú diagnózu predpísané a garantované rovnaké diagnostické a liečebné postupy. Rovnaké podozrenie — rovnako včasná diagnostika. Rovnaká diagnóza — rovnaká liečba. Garancia pre pacienta, povinnosť a záruka pre lekára.

Po druhé, musí byť cieľom, aby ľudia nepociťovali hendikep znevýhodnenia v prístupe k zdravotnej starostlivosti. Hovorím o pacientoch, ktorí do iných miest ešte skoro ráno za tmy dochádzajú k lekárom, aby sa tam dočkali poradia a niekedy sa aj nedočkajú. A to nehovorím len o Krupine alebo Kremnici, ktoré som navštívil nedávno, takýchto miest a dediniek je na Slovensku mnoho. Miesta, odkiaľ ľudia dochádzajú k špecialistom a čakajú na poradie mesiace. Myslím, že musíme nájsť spôsob, ako prinútiť poisťovne, aby takýto manažment ľuďom poskytli. Aby bol súčasťou záväzkov lekárov voči poisťovni, ak treba v spolupráci s obcami a mestami.

Po tretie, som presvedčený, že namiesto diskusií o jednom poplatku — a pokryteckom privieraní očí nad desiatkami poplatkov, ktoré sú ľudia donútení platiť — musí nastať rýchlo deň, keď začne v tomto chaose platiť poriadok zrozumiteľný každému. Aby človek popri platení poistenia pri otvorení peňaženky vždy vedel a rozumel, prečo.

Som presvedčený, že rovnakým, veľmi konkrétnym spôsobom musíme dokázať popísať realistický pokrok v druhej priorite — v školstve.

Nebudem opakovať, čo som na túto tému obsiahlo hovoril minulý rok. Pokiaľ ide o stav vecí, sme na tom rovnako ako pred rokom. Pokiaľ ide o ambície, sme na novej štartovacej čiare. Nový minister školstva sa verejne zaviazal urobiť najväčšiu reformu za 25 rokov.

Často ma počujete hovoriť, že musíme vrátiť úctu vzdelaniu a vrátiť úctu učiteľom. Dnes sa chcem prihovoriť, aby sme sa oveľa viac venovali tomu, čo konkrétne chceme dosiahnuť. Aby sme namiesto zvyšovania nárokov na naše deti, ktoré dosahujú v priemere čoraz horšie výsledky, zvýšili nároky na naše školstvo — a ono nám to vrátilo na našich deťoch

Dovoľte mi mieru konkrétnosti, ktorú potrebujeme a ktorú dnes ľudia očakávajú, ilustrovať na jednom príklade. Príklade, v ktorom sa prelína úloha pre naše školstvo s problémom našej rómskej populácie. Som presvedčený, že je najvyšší čas zaviazať sa, že pretneme začarovaný kruh chudoby a nízkej vzdelanosti. Začať dnes znamená začať hneď a ambiciózne.

Jeden z konkrétne merateľných cieľov – o ktorých stále hovorím, že si ich vláda musí postaviť – by mohol byť postavený nasledovne: Do desiatich rokov budú všetky rómske deti na Slovensku končiť základnú školu s porovnateľnými priemernými výsledkami ako nerómske deti. Počnúc generáciou detičiek, ktoré v budúcom roku vstúpia do prípravky. A zrátajme, koľko na to budeme potrebovať peňazí, pedagógov a sociálnych pracovníkov. Už dnes máme základné školy, ktoré s takouto ambíciou pracujú. Ide len o to, či chceme, aby sme ich také mali pre všetky rómske deti.

Zdá sa nám to málo? Myslím, že nemáme nič trvácnejšie a realistickejšie ako preťať začarovaný kruh rómskej otázky - nevzdelanosti a z toho vyplývajúcej chudoby. Je to ambiciozny cieľ, ale už si nemôžeme dovoliť otáľať. Treba si klásť náročné ciele a hľadať cesty, ako ich naplniť – inak na to doplatia nielen rómske komunity, ale celá spoločnosť.

Vážené dámy, vážení pani.

Príklady, ktoré som použil v súvislosti so zdravotníctvom a školstvom, nemusia vyhovovať všetkým. A pravdaže ide o ústavnú kompetenciu vlády a parlamentu formulovať ciele ekonomickej a sociálnej politiky. Ako prezident však považujem za svoju povinnosť takto osobitne upozorniť a ilustrovať, kam sa Slovensko v priebehu roka posunulo. Od úvah a diskusií, čo by sme mali chcieť dosiahnuť a akým spôsobom, k jednoznačnej verejnej objednávke. Prestaňte donekonečna diskutovať a urobte to!

Vážené dámy a páni.

Žijeme obdobie neistoty a obdobie príležitostí. V roku 1998 bolo na tom Slovensko tak zle, že keď chcelo odvrátiť ekonomický kolaps, vláda musela pridať. A postupne meniť veci, pretože iná možnosť nebola. A potom s tým prišlo aj zdravé sebavedomie Slovenska, ktoré v priebehu pár rokov dobehlo zameškané a dotiahlo sa na susedov. Dnes je na tom Slovensko ekonomicky relatívne dobre. Hospodárstvo rastie, nezamestnanosť klesá, fabriky produkujú a živnostníci sa pretĺkajú. Ale servis štátu a štátom poskytované služby tomu nezodpovedajú. A všetci cítime, že u nás nie je víťazná atmosféra. A myslím, že si uvedomujeme, že okrem priorít, o ktorých som hovoril, musíme si v niektorých oblastiach položiť odvážnejšie otázky.

Aby sme s vecami pohli.

Nikto si už presne nepamätá, kto prvý vyslovil sľub „dotiahneme diaľnice do Košíc". Iba vieme, že to bolo už veľmi dávno. Žiaľ, ešte než sa nám to podarí, musíme prijať ako fakt, že široká cesta chudobnejšie a čoraz vyľudnenejšie regióny dnes už nezachráni. A neurobí z nich zázračne bohaté časti Slovenska. Musíme preto rozmýšľať, ako vrátiť sebavedomie do obcí, miest a regiónov, ktoré sa cítia zabudnuté.

Tiež si už asi nik nepamätá, kedy sme v našej spoločnosti zabudli, že štát je tu pre ľudí, a nie ľudia pre štát. Že každý jeden pracovník štátnej správy platený štátom je tu preto, aby pomáhal. Aby slúžil občanom. Každý jeden pracovník živnostenského úradu, sociálnej poisťovne, daňového úradu, cudzineckej polície a všetkých ďalších štátnych inštitúcii by si mal znova a znova pripomínať. Náš zákazník – náš pán. Náš občan – naša služba.

Tisícky obetavých pracovníkov v týchto inštitúciách situáciu nezachráni. Toto musí byť povinnosť každého jedného štátneho pracovníka. Od tých najvyšších. A je povinnosťou každého občana, aby sebavedomo a slušne vyžadoval takúto službu.

Myslím, že máme na Slovensku najvyšší čas uvažovať — a dohodnúť sa —, ako budeme riešiť nedostatok pracovnej sily vo viacerých oblastiach. Stále viac počuť obavy zamestnávateľov, že kapacita pracovného trhu, ľudí s požadovanou kvalifikáciou je v niektorých regiónoch pomaly vyčerpaná.

Zníženie nezamestnanosti je jednou z najlepších správ posledného obdobia. Stále chýba ale našej krajine atraktívnosť pre talentovaných ľudí. Slovensko by malo byť krajinou, ktorá nielen vychováva talentovaných, schopných sebavedomých ľudí, ale malo by byť krajinou, ktorá takýchto ľudí priťahuje aj zo zahraničia, ktorá umožňuje takýmto ľuďom u nás rásť a byť u nás úspešnými. Naše Slovensko nie je veľkou krajinou a to by sme sa mali naučiť využiť ako výhodu. Malá a flexibilná krajina v centre Európy s jasnou podporou kreatívneho priemyslu a inovácii je totiž ideálnym prostredím pre testovani, zavádzanie a investície do najmodernejších technológii z celého sveta.

Musíme sa tiež začať uvažovať a dohodnúť ako chceme pripraviť ľudsky dôstojnú starobu naším seniorom odkázaným na pomoc. Ktorých bude stále viac a nás, aktívnych a schopných sa popri práci dostatočne starať o svojich rodičov a starých rodičov bude stále menej.

Vážené dámy a páni.

Tieto dni držíme palce naším futbalistom. Včerajší Hamšíkov gól, uáu. Onedlho naším športovcom na olympiáde, a potom budeme dúfať, že nás príjemne prekvapí Peter Sagan v jeho staronovej disciplíne. Budeme hrdí, že budú mať na hrudi náš štátny znak, a budeme sa tešiť z ich úspechov.

Poznáte to iste sami. Keď sa zhovárame o tom, čo je na Slovensku skvelé, tak najčastejšia odpoveď je: nádherná príroda a dobrí ľudia. Keď hovoríte s manažérmi slovenských závodov, ktoré patria do celosvetových korporácii, tak vám povedia, že tie slovenské patria k najlepším na svete. Pretože máme skvelých a motivovaných ľudí. Ako prezidenta ma tieto slová uznania vždy napĺňajú hrdosťou. Máme aj pôvodné slovenské firmy, ktoré robia skvelé meno a predávajú Slovensko vo svete.

Ale myslím, že ako krajina potrebujeme aj úspechy iného druhu. Naše spoločné. Ktorých súčasťou sa budeme cítiť všetci a na ktoré budeme hrdí. Dôvody takejto hrdosti nemôže nahradiť vynikajúci výkon slovenského športovca. Ani celosvetový úspech slovenskej firmy. Ani rast HDP medzi najvyššími v Európskej únii.

Pôvod tejto hrdosti, zdravého sebavedomia môže znovu vyrásť iba z toho, že Slovensko dokáže pridať. Že sa nám to znovu podarí.

Že pri každom eure, ktoré z našich daní štát niekam investuje, dokáže kvalifikovane odpovedať, čo od toho eura, čo od tej investície očakáva.

Že dokáže pohnúť s problémami tak, aby si všetci mohli povedať: Táto krajina, naše Slovensko, nie je iba pre najlepších. Nie je iba bohatých. Nie je iba pre vyvolených.

Ale že Slovensko je skvelý, priateľský, starostlivý a bezpečný domov aj pre bežných normálnych ľudí. Že úspechom, ktorý sa spoločensky cení, nie je iba výnimočný výkon, ale aj normálna, každodenná poctivá práca.

A že príkladom úcty, ktorú chceme k sebe navzájom pociťovať a prejavovať ako ľudia, je na prvom mieste náš štát — tým ako sa k nám správa. Nedokáže všetko, pretože nikto nedokáže všetko. Ale keď ho potrebujeme, dokáže veľa. Tak ako my, jeho občania."