Foto: FB Andrea Puková
V súvislosti s aktuálnou kauzou okolo Marty Šimečkovej a Andrei Pukovej mám už dlhšie silné de javu s udalosťami z roku 2004. Aj vtedy v tom bolo popieranie, zahmlievanie, nakoniec už len klamstvo... Písal sa rok 2004 a ja som bola už niekoľko rokov redaktorka domácej redakcie denníka SME. Na titulke pravidelne vychádzali exkluzívne články zo zahraničných kultúrnych akcií a exkluzívne vyjadrenia svetových osobností, pod ktorými bolo meno EDWIN GRASSMEIER. Nebol to kmeňový redaktor. Nikdy som ho nevidela. Jeho texty na poradách avizovala a do novín nalievala vtedajšia šéfka kultúry denníka SME Andrea Puková a ako som sa neskôr dozvedela, aj vtedajšia jej kolegyňa z kultúrneho oddelenia SME Marta Šimečková, v novinách vystupovala pod rodným priezviskom ako Frišová.
Kauza šlendriánskeho fungovania Projektu Fórum Marty Šimečkovej a jej kolegyne Andrei Pukovej prešla do novej fázy. Ukazuje sa, že pochybenia neboli len o finančnej negramotnosti dvoch intelektuálok, ktoré nemali čas sa zapodievať takými malichernosťami ako je účtovníctvo či podávanie daňových priznaní. Najnovšie dokumenty, ktoré zverejnila Šimečková, ukazujú machinácie s desaťtisíckami od donorov a štátnych inštitúcií. Je už na vyšetrovateľovi, či uverí verzii, že štatutárka združenia Šimečková sa roky nezaujímala o to, ako tečú peniaze do a zo združenia lebo "nemala ani internetbanking", bola "plne pohltená obsahovou stránkou projektu" a jej banka jej pre početné exekúcie zrušila účet, tak viaceré platby za ňu vykonávala Puková, ktorá poskytla Šimečkovej sfalšované výpisy...
Jedno je však isté, Šimečková a Puková nie sú nejaké náhodné známe, ktoré nadchol nápad Stredoeurópskeho fóra. Pracovne aj súkromne fungujú vedľa seba minimálne 30 rokov. Poznajú sa veľmi dobre. Napríklad aj z doby, keď spoločne preplávali známou novinárskou kauzou denníka SME "Grassmeier". Ale aj kauzou dotácie z európskej agentúry EACEA spred desiatich rokov, ktorá skončila podľa Plus 7 dní exekučným konaním vo výške takmer 160 000 eur. Preto je zvláštne, keď Šimečková je až teraz prekvapená, aké morálne či finančné zručnosti má jej spolupracovníčka a kamarátka.
Vráťme sa o 20 rokov späť
Šimečková a Puková sú novinárky. Ich cesty sa pretli v deväťdesiatych rokoch, keď spolu pracovali v týždenníku Mosty, ktorý založila matka Marty Šimečkovej Soňa Čechová. Od vtedy fungovali takmer bez prestávky spolu - pracovali pre SME, Domino-Fórum, potom zas pre SME, a potom na krátko sa ich cesty rozišli a od roku 2007 viedli spolu portál salon.eu.sk a od roku 2009 doposiaľ pripravovali konferenciu Stredoeurópske fórum.
V SME vychádzali v kultúrnej rubrike od roku 2001 do roku 2004 exkluzívne články od Edwina Grassmeiera. V roku 2004 vtedajší analytik INEKO Gabriel Šipoš v rámci projektu INEKO Slovak Press Watch zistil, že tieto články sú plagiáty, že sú podobné alebo totožné s článkami, ktoré vyšli v nemeckom Spiegel Online. Bol to škandál. Šipoš narátal až 150 textov, mnohé sú na sme.sk dodnes. Keď sa pokúšal získať stanovisko Grassmeiera, nepochodil ani on, no ani vedenie vydavateľstva. Nikto autora nevedel nájsť, kontaktovať. Zhrození sme boli aj my, mnohí redaktori v SME.
Texty Grassmeiera roky nahadzovali do novín Puková a Šimečková. Puková vedela dobre po francúzsky, Šimečková po nemecky. Po odhalení kauzy obe tvrdili, že Grassmeier existuje. „Šlo o človeka, ktorý sa ponúkol, že nám bude posielať príspevky, ale len pod pseudonymom, pretože, ako povedal, je spolupracovníkom agentúry DPA," - takto to vysvetľovali v spoločnom ospravedlnení po odhalení plagiátorstva. Vtedajší šéfredaktor Milan Šimečka, manžel Marty, 3. marca 2004 zverejnil tiež ospravedlnenie, v ktorom sa za obe postavil, keď napísal, že išlo o „neúmyselné zlyhanie“.
Kauza poškodila značku SME, hasil to Fulmek
Neskôr sa ukázalo, že údajné skutočné meno Grassmeiera, ktoré novinárky poskytli aj kontakty sú falošné. 27. 3. 2004 vyšlo veľké ospravedlnenie riaditeľa vydavateľstva Alexeja Fulmeka, že sa „nepodarilo dokázať identitu a prípadnú existenciu tohto človeka. Isté je, že nie je a nebol spolupracovníkom DPA.“ Vtedy ešte Fulmek veril, že niekto taký možno existuje.
Vyberám z ospravedlnenia z roku 2004:
Zástupcovia denníka SME navštívili osobne Andreasa Borchholteho, vedúceho kultúrnej rubriky Spiegel Online, a ospravedlnili sa, pričom Der Spiegel naše ospravedlnenie prijal.
Vydavateľstvo sa pokúšalo vypátrať človeka, ktorý mal publikovať pod pseudonymom Edwin Grassmeier. Údajne ide o Hansa Petra Bergera, ktorý strávil istý čas v Tübingene, ale dnes tam už nežije. Jediný nepriamy dôkaz o jeho existencii je telefonát redaktorky Marty Frišovej-Šimečkovej z minulého roku. H. P. Berger poslal do redakcie aj email, v ktorom sa denníku SME ospravedlnil, ale uviedol v ňom falošné telefónne číslo a falošnú adresu. Napriek niektorým ďalším indíciám o tom, že existuje, sa nám ani intenzívnym pátraním nepodarilo dokázať identitu a prípadnú existenciu tohto človeka. Isté je, že nie je a nebol spolupracovníkom DPA.
Zodpovednosť za publikovanie týchto článkov na seba prevzala Andrea Puková, vtedajšia vedúca oddelenia kultúry, ktorá sa rozhodla odísť z redakcie denníka SME a podpísala dohodu o výpovedi zmluvy k 5. marcu 2004. Tým považuje vydavateľstvo tento prípad za uzavretý a nebude sa k nemu viac vyjadrovať.
Šimečková sa v prípade prevzatia zodpovednosti nespomínala.
V roku 2018 Fulmek už otvorene hovoril, že mu bolo jasné, že Grassmeier neexistoval: „Pamätám si niekoľko prípadov, keď sme z dôvodu plagiátorstva prepúšťali ľudí. Najväčšia bola kauza Grassmeier. Bolo to fiktívne meno novinára, ktorý mal písať exkluzívne články nielen z kultúry. Dve naše redaktorky ho označovali za spolupracovníka agentúry DPA. Ja som dokonca najal novinára Martina Kleina, aby vycestoval do Nemecka a hľadal ho, lebo som stále veril, že ten človek existuje. Nakoniec sa ukázalo, že neexistuje – a obe dievčatá z redakcie odišli,“ povedal šéf Petit Pressu v rozhovore pre TASR.
Prečo je to teraz dôležité pripomenúť?
Mená Puková a Šimečková ostali v novinárskom svete spojené s jedným z najväčších plagiátorských škandálov. Aj dnes som sa spýtala oboch hlavných akteriek škandálu, existoval alebo neexistoval Grassmeier? Kto zaňho písal texty a prečo? Kto poberal tie roky jeho honoráre? Neodpovedali. Oslovila som s týmito otázkami som oslovila aj Alexeja Fulmeka, ten reagoval, že "verejne povedal všetko, čo vedel". Po dvadsiatich rokoch zostáva nezodpovedané: Kto písal tieto texty? Prečo? U koho končili honoráre a odmeny za štyri roky za "exkluzívne" plagiátorské texty a prečo to nikto čitateľom nevysvetlil.
Zaujíma vás zákulisie médií, sledujte nás aj na Facebooku a na Instagrame.
