Ilustr. foto: Orange
Tzv. „challenge“ funguje nasledovne: Influencer vymyslí úlohu – a sledovatelia sa snažia urobiť to isté. Svet obehla napríklad Ice Bucket Challenge, do ktorej sa zapojil aj Bill Gates či Peter Sagan. Spočívala v tom, že dotyčná osoba na seba prevrhla vedro studenej vody. Challenge šírila povedomie o amyotrofickej laterálnej skleróze (ALS) a zároveň zbierala financie na výskum ochorenia a liečbu. Iné výzvy nemajú až také vznešené poslanie, no zároveň sú neškodné. Challenge spočívajú napríklad v predvedení tanečnej zostavy či nadabovaní známej piesne. A potom sú tu výzvy, pri ktorých sa oplatí spozornieť. Mnohé sú na hrane (či dokonca za hranou) šikany, pretože v nich ide o strápnenie a znemožnenie nič netušiacej osoby. Pri inom type výziev hrozí dočasné alebo trvalé poškodenie zdravia a sú aj také ktoré dopadli tragicky.
Článok je súčasťou spolupráce Omediach.com a programu Beznastrah.online od Orangeu, ktorého cieľom je vzdelávať dospelých o tom, ako môžu chrániť deti a mladých pred negatívnymi dopadmi používania digitálnych médií. Program prináša užitočné informácie a rady odborníkov, bezplatnú online poradňu a rovnomennú praktickú publikáciu pre rodičov. Súčasťou programu sú aj materiály pre učiteľov.
Nafukovanie pier, navliekanie, škrtenie, fackovanie... aj toto obsahujú absurdné výzvy, ktoré často hraničia s ohrozovaním zdravia či života.
Prečo to tie deti robia?
„Niekedy za tým môže byť iba zvedavosť,“ vraví Marek Madro, psychológ a riaditeľ Občianskeho združenia IPčko (www.ipcko.sk), ktoré prevádzkuje aj s podporou Nadácie Orange Krízovú linku pomoci.
„Pranky alebo výzvy nie sú vždy prezentované ako nebezpečné alebo ubližujúce a dieťa nemusí mať dosť skúseností na to, aby vedelo situáciu posúdiť. Inokedy môže byť hnacím motorom potreba zviditeľniť svoju tvorbu, zaujať. U starších detí je to potreba zapadnúť, najmä v prípade, ak majú v okolí veľa ľudí, ktorí skúšajú pranky a rozprávajú si o nich zážitky.“
Príťažlivosť TikToku spočíva aj v tom, že je široko dostupný. „Nemusíte mať extra talent, ak chcete popularitu. Každý sa môže predviesť – je to také ľahké, ako keď si urobíte selfie,“ vraví psychologička Pamela B. Rutledge v článku na Psychologytoday.com. „Užívatelia majú zároveň k dispozícii rôzne editovacie a tvorivé prvky, vďaka ktorým si môžu svoje videá vyšperkovať. Dôležitým faktorom je aj ilúzia slávy a pocit, že ste súčasťou niečoho nového a cool.“
Pamela B. Rutledge zároveň pridáva ďalší, fyziologický dôvod. Kritické myslenie, teda schopnosť nezávislého úsudku sa vyvíja v tzv. prefrontálnej mozgovej kôre, ktorá dozrieva až vo veku okolo 25 rokov. Preto je správanie sa tínedžerov a mladých také impulzívne a emotívne. „Mozog adolescentov je zraniteľný. Nemá kongnitívnu vyspelosť, aby kriticky posúdil riziká internetových výziev a aby zvážil ich dôsledky,“ píše Rutledge. Preto sú tínedžeri viac impulzívni, so sklonom konať predtým, než si vec poriadne premyslia.“
Nerobte paniku
„Je dôležité, aby rodiča nevyvádzali kvôli najnovším trendom a výstrelkom, či už ide o sieť TikTok, alebo o niečo iné. Pamätajte, že je to len nástroj – a ten môže byť využitý dobre, ale aj zle,“ upozorňuje Rutledge. S ňou súhlasí aj Marek Madro. „TikTok môže byť skvelý spôsob, ako zdieľať schopnosti, vyjadriť svoju kreativitu, získať skúsenosti. Zároveň je pre deti veľmi dôležité, aby si najmä v tínedžerskom veku našli svoju skupinu, svoj okruh záujmov.“ Negatívne stránky podľa jeho slov väčšinou súvisia s krátkosťou videí. Práve táto vlastnosť TikToku motivuje tvorcov, aby vymýšľali nové spôsoby ako zaujať, ako si „chytiť“ svojho diváka. A to je aj dôvod, prečo vzniká kontroverzný a nie vždy bezpečný obsah.
Ako deťom vysvetliť, že niektoré výzvy môžu byť nebezpečné?
„Najdôležitejšie je počúvať ich. Zistiť, aký majú pohľad na jednotlivé výzvy, no bez toho, aby sme ich súdili. Takto zistíme, čo by ich mohlo lákať a zároveň máme priestor na spoločný rozhovor,“ vraví Madro. „Niekedy deti nevedia posúdiť následky alebo závažnosť toho, čo sa v jednotlivých výzvach deje. Môžeme im to vysvetliť, spomenúť rôzne príklady a možnosti, ako to mohlo dopadnúť. Vysvetliť im, že aj keď nikto nechcel nikomu ublížiť a celá situácia mala byť len vtipom, niektoré veci sa môžu vymknúť z rúk,“ dodáva psychológ.
Podľa Mareka Madra nezaškodí, ak deti naučíme, že ešte predtým, než čokoľvek pridajú na sociálne siete, sa oplatí zastaviť a položiť si zopár otázok. Nemôže niekomu môj obsah ublížiť? Nemôže to ublížiť mne? Prečo danú vec pridávam na sociálne siete? Nemôže sa stať, že svoje rozhodnutie neskôr oľutujem?„Je to jedna z vecí, ktorá celkovo prispieva k bezpečnosti na internete. Deti sa ju možno nenaučia hneď, ale až postupne. Čím to ale budú robiť častejšie, tým viac sa to stane rutinou, ktorú budú využívať aj v bežnom živote,“ dodáva Marek Madro.
