Hercule Poirot v troch TOP detektívkach

Okrem postavy svojrázneho belgického detektíva Hercula Poirota ich spája aj fakt, že autorka umiestnila dej do exotického prostredia Blízkeho a Stredného východu. Určite ju k tomu inšpirovali výpravy, na ktorých sa zúčastnila so svojím druhým manželom archeológom Maxom Mallowanom.

V Smrti na Níle nás Agatha Christie zavedie do Egypta, aby na palube parníka plaviaceho sa po Níle rozohrala napínavú drámu medzi mladomanželmi a manželovou bývalou snúbenicou.

V románe Vražda je zvyk sa ocitáme na odľahlom archeologickom nálezisku v irackom Hassaniehu, kde medzi členmi expedície vládne neznesiteľné napätie a manželku slávneho archeológa sužujú desivé halucinácie.

A napokon v Schôdzke so smrťou sa vydáme na cestu do Jeruzalema a starobylej Petry spolu so zvláštnou americkou rodinou, ktorú ovláda despotická nevlastná matka. A ako inak, vo všetkých troch príbehoch sa odohrajú zločiny, ktorých rozlúštenie poriadne potrápi Poirotove sivé mozgové bunky a čitateľom poskytne skvelý zážitok.

Jednou z najznámejších detektívnych postáv vôbec je Hercule Poirot, ktorého Agatha vymyslela, keď mala 25 rokov. Bolo to v roku 1916, kedy začala písať svoj prvý román. Zvolila si spôsob vraždy aj prostredie a už len zostávalo vymyslieť detektíva. Mal byť inteligentný, originálny, puntičkársky, mal mať skúsenosti so zločinom a zločincami, honosiť sa nezvyčajným menom a mal byť typom detektíva, ktorý by sa nepodobal žiadnemu inému.
A tak sa zrodil belgický policajt vo výslužbe Hercule Poirot v prvej detektívke Záhada na zámku Styles.

Začítajte sa do prvých strán nového špeciálneho vydania 3x Hercule Poirot:

Smrť na Níle

1
„Linnet Ridgewayová!"
„To je ona!" povedal pán Burnaby, majiteľ hostinca U troch korún.
Drgol do svojho spoločníka.
Obaja pootvorili ústa a civeli na ulicu okrúhlymi bukolickými očami.
Pred miestnou poštou zastal veľký červený Rolls Royce.
Vyskočilo z neho dievča, prostovlasé dievča v šatách, ktoré vyzerali (ale iba vyzerali) jednoducho. Dievča so zlatými vlasmi a s pravidelnými panovačnými črtami tváre, dievča s krásnou postavou, dievča, aké bolo zriedka vídať v Malton-under-Wode.
Rýchlymi energickými krokmi vošlo do budovy pošty.
„To je ona!" zopakoval pán Burnaby. A pokračoval tlmeným úctivým hlasom: „Milionárka... Vrazí do Wode Hallu tisíce. Majú tam byť bazény, talianske záhrady, tanečná sála, polovicu kaštieľa majú zbúrať a prestavať."
„Prinesie do mesta peniaze," povedal jeho priateľ. Bol to chudý muž ošumelého výzoru. Hovoril závistlivým, nežičlivým tónom.
Pán Burnaby prisvedčil. „Áno, je to veľká vec pre Malton-under-Wode. Veľká vec." Pán Burnaby bol zrejme spokojný. „Všetkých nás to riadne rozhýbe," dodal.
„Bude to troška iné ako za sira Georgea," povedal druhý.
„Nuž, toho priviedli na mizinu kone," usúdil pán Burnaby zhovievavo. „Nikdy nemal s nimi šťastie."
„Koľko dostal za Wode Hall?"
„Vraj celých šesťdesiattisíc libier."
Chudý muž zahvízdal.
Pán Burnaby víťazoslávne pokračoval: „A prestavba kaštieľa vraj bude stáť Linnet Ridgewayovú ďalších šesťdesiattisíc."
„Hriešna suma!" povedal chudý muž. „Odkiaľ má to dievča toľko peňazí?"
„Vraj z Ameriky. Jej matka bola jediná dcéra akéhosi milionárskeho magnáta. Príbeh ako z filmu, čo?" Dievča vyšlo z pošty a nasadlo do auta.
Auto sa pohlo a chudý muž ho sledoval očami. Mrmlal si: „Nie je to s kostolným poriadkom, že je taká pekná. Peniaze a ešte aj krása – to je priveľa! Keď je dievča také bohaté, nemá právo byť ešte aj pekné. A ona je pekná... Má všetko. To nie je spravodlivé..."
Z rubriky SPRÁVY ZO SPOLOČNOSTI v novinách Daily Blague:
Medzi hosťami, čo večerali v reštaurácii Chez Ma Tante, všimol som si krásnu Linnet Ridgewayovú. Bola tam v spoločnosti urodzenej slečny Joanny Southwoodovej, lorda Windleshama a pána Tobyho Brycea. Slečna Ridgewayová, ako je všeobecne známe, je dcérou Melhuisha Ridgewaya, ktorý sa oženil s Annou Hartzovou. zdedila po svojom starom otcovi, Leopoldovi Hartzovi, obrovský majetok. pôvabná Linnet je najnovšou senzáciou mesta a povráva sa, že onedlho sa má ohlásiť zasnúbenie. Naozaj, lord Windlesham vyzeral veľmi zaľúbený!
Urodzená slečna Joanna Southwoodová zvolala: „Drahá Linnet, bude to tu úplne fantastické!"
Sedela v spálni Linnet Ridgewayovej vo Wode Halle. Z okna bol výhľad ponad záhrady do šírej krajiny s modrými tôňami lesov. „Dokonalé, však?" povedala Linnet.
Opierala sa lakťami o podobločnicu. Tvár mala dychtivú, živú, dynamickú. Joanna Southwoodová vyzerala vedľa nej trochu bezfarebná – vysoká, chudá, dvadsaťsedemročná žena s dlhou prefíkanou tvárou a nápadne vytrhaným obočím. „Urobila si tu hodne za ten čas. Mala si tu veľa architektov?"
„Troch."
„Akí sú to ľudia? Ešte nikdy som nevidela architekta."
„Slušní. Občas trocha nepraktickí."
„Drahá Linnet, ty to dáš raz-dva do poriadku! Si ten najpraktickejší tvor na svete!"
Joanna vzala z toaletného stolíka šnúru perál. „Sú zrejme pravé, však, Linnet?"
„Prirodzene."
„Viem, že pre teba je to prirodzené, moja milá, ale pre iných nie. Väčšina žien nosí imitácie alebo bižutériu z obchodného domu! Sú neuveriteľne krásne. A iste fantasticky drahé!"
„Nezdajú sa ti trocha vulgárne?"
„Ale vôbec nie – sú nádherné. Koľko stáli?"
„Asi päťdesiattisíc."
„Nebojíš sa, že ti ich niekto ukradne?"
„Nie, stále ich nosím – a okrem toho sú poistené."
„Môžem si ich nechať do večera? Dožič mi ten vzrušujúci pocit."
Linnet sa zasmiala. „Pravdaže, ak chceš."
„Vieš, Linnet, ja ti naozaj závidím. Máš jednoducho všetko. Mladosť, nezávislosť, bohatstvo, krásu, dokonalé zdravie. Dokonca aj rozum! Kedy budeš mať dvadsaťjeden?"
„V júni. Na oslavu svojej plnoletosti usporiadam v Londýne veľký večierok."
„A potom sa vydáš za Charlesa Windleshama? Naša klebetná novinárska háveď sa ide z toho zjašiť. A lord je do teba zaľúbený po uši."
Linnet pokrčila plecami. „Neviem. Vlastne sa mi ešte vôbec nechce vydávať."
„Drahá Linnet, máš svätú pravdu! Po svadbe to už nikdy nie je ono, čo?"
Zacengal telefón a Linnet šla k nemu.
„Áno?"
Odpovedal jej sluhov hlas. „Na linke je slečna de Bellefort. Mám ju prepojiť?"
„Slečna de Bellefort? Ale pravdaže, áno, hneď ju prepojte."
V telefóne cvaklo a ozval sa vzrušený, mäkký, trocha zadychčaný hlas: „Haló, je tam slečna Ridgewayová? Linnet!"
„Jackie, moja drahá! Nepočula som o tebe celú večnosť!"
„Viem. Je to hrozné. Linnet, musím sa s tebou súrne zhovárať."
„Počuj, nemôžeš prísť sem? Mám novú hračku. Chcem ti ju ukázať."
„To chcem práve urobiť."
„Tak sadni na vlak alebo do auta."
„Dobre. Mám príšerne rozhegané dvojsedadlové auto. Kúpila som ho za pätnásť libier, občas chodí dobre. Ale má vrtochy. Ak neprídem do čaju, budeš vedieť, že si znova zatrucovalo. Do videnia, moja milá."
Linnet položila slúchadlo. Vrátila sa k Joanne.
„To je moja dávna priateľka Jacqueline de Bellefort. Boli sme spolu v kláštore v Paríži. Mala v živote veľkú smolu. Jej otec bol francúzsky gróf, matka Američanka z Juhu. Otec opustil rodinu pre inú ženu a matka pri krachu na Wall Street prišla o všetky peniaze. Jackie ostala celkom bez prostriedkov. Neviem, ako žila posledné dva roky."
Joanna si leštila krvavočervené nechty priateľkinou poduštičkou. Oprela sa v kresle a s hlavou nachýlenou nabok kriticky skúmala výsledok.
„Drahá Linnet," zatiahla, „nebude to trocha únavné? Ak moji priatelia vyjdú na mizinu, hneď ich opustím! Znie to bezcitne, ale neskôr sa tým vyvarujem mnohých nepríjemností. Vždy si chcú od teba požičať peniaze alebo si otvoria krajčírsku dielňu a musíš si od nich kupovať všelijaké príšerné šaty. Prípadne vyrábajú ručne maľované tienidlá na lampy alebo šály."
„Takže keby som prišla o všetky peniaze, zajtra ma opustíš?"
„Pravdaže, moja milá. Nemôžeš povedať, že nie som k tebe úprimná! Mám rada len úspešných ľudí. A presvedčíš sa, že to platí takmer o každom – ibaže iní sa k tomu nepriznajú. Jednoducho povedia, že s Mary, Emily či Pamelou sa to už nedá vydržať! ,Odkedy ju postihlo to nešťastie, je taká zatrpknutá a čudná, chuderka.'"
„Si cynická, Joanna."
„Idem za korisťou ako každý."
„Ja nejdem za korisťou!"
„Z pochopiteľných príčin! Nemusíš sa znižovať k špinavostiam, keď ti distingvovaní, prešedivení americkí advokáti vyplácajú každý štvrťrok obrovskú apanáž!"
„A mojej priateľke Jacqueline krivdíš," povedala Linnet. „Nechce zo mňa žmýkať peniaze. Chcela som jej pomôcť, ale nedovolila mi to. Je nesmierne hrdá."
„A prečo sa tak súrne potrebuje s tebou zhovárať? Stavím sa, že niečo od teba chce! Len počkaj a uvidíš."
„Zdala sa veľmi vzrušená," pripustila Linnet. „Vieš, Jackie je veľmi temperamentná a prchká. Raz pichla kohosi vreckovým nožíkom!"
„Nevrav!"
„Chlapca, ktorý dráždil psa. Jackie mu povedala, aby dal psovi pokoj. Neposlúchol. Pustila sa s ním do bitky, ale chlapec bol silnejší ako ona, nuž vytiahla vreckový nožík a vrazila ho doňho. Bola z toho aféra."
„To verím. Nepríjemný prípad!"
Vstúpila Linnetina slúžka. Zamrmlala čosi na ospravedlnenie, vzala zo šatníka šaty a vyšla s nimi z izby.
„Čo je s Marie?" spýtala sa Joanna. „Je uplakaná."
„Chudera. Vieš, vravela som ti, že sa chcela vydať za mládenca, ktorý má zamestnanie v Egypte. Nevedela o ňom veľa, tak som si povedala, že zistím, čo je to za človeka. Vysvitlo, že už je ženatý – a má tri deti."
„Ty máš určite fúru nepriateľov, Linnet."
„Nepriateľov?" Linnet sa na ňu prekvapene zadívala.
Joanna prikývla a vzala si cigaretu. „Nepriateľov, moja milá. Si deprimujúco energická... A máš desivý talent konať vždy správne."
Linnet sa zasmiala. „Prosím ťa, nemám jediného nepriateľa na celom svete!"
Lord Windlesham sedel pod cédrom. Očami objímal pôvabné obrysy Wode Hallu. Nič nenarúšalo starosvetskú krásu kaštieľa; nové budovy a prístavky boli skryté za rohom. Na kaštieľ bol utešený pohľad, ako sa tak pokojne kúpal v jesennom slnku. Charles Windlesham sa naň díval, ale už nevidel Wode Hall. Namiesto neho v duchu videl impozantnejší alžbetínsky zámok, dlhý pás parku a trošku chmúrnejšie pozadie. Bolo to jeho vlastné rodinné sídlo, Charltonbury, a vpredu stála postava – dievčenská postava s lesklými zlatými vlasmi a dychtivou sebavedomou tvárou. Linnet ako pani Charltonbury!
Bol plný nádejí. Linnet síce jeho návrh odmietla, ale nebolo to definitívne odmietnutie. Skôr prosba o odklad. Nič to, môže si dovoliť chvíľu počkať.
Všetko vyzerá sľubne. Je pravda, že potrebuje vyženiť peniaze, ale nepotrebuje to až natoľko, aby musel potlačiť vlastné city. Ľúbi Linnet. Vzal by si ju za ženu, aj keby bola celkom bez groša, dal by jej prednosť pred hociktorým z najbohatších dievčat Anglicka. Lenže našťastie Linnet je jedno z najbohatších dievčat Anglicka...
V duchu sa pohrával s lákavými plánmi do budúcnosti. Kúpi si Roxdale, dá zreštaurovať západné krídlo, nemusí sa vzdávať poľovačiek v Škótsku.
Charles Windlesham na slnku sníval.

Milan Buno, literárny publicista