Zdroj: Ikar
Vlk nasledoval menej pochopiteľný inštinkt. Santroso mu rozprával, že nikto nevie, prečo sa presúva, z čoho pramení jeho nepokoj. Príde do nejakej doliny a nájde tam dostatok zveri, ale niečo mu bráni, aby sa tam usadil, v istej chvíli všetku tú hojnosť nechá tam a ide hľadať šťastie niekam inam. Stále v iných lesoch, stále za ďalším najbližším hrebeňom, sledujúc pach nejakej samice alebo zavíjanie svorky, či nič takého zjavného, odnášajúc si spev mladšieho sveta, ako napísal Jack London.
Vlčie šťastie od talianskeho autora Paola Cognettiho si vás podmaní, pretože je o človeku a pocitoch, aké sme mnohí sami zažili. Vieme sa vžiť do jeho situácie a spolu s ním možno budeme hľadať východisko a ten správny smer. Príbeh plynie pomaly, v pokojnom tempe a skladá sa z jednoduchých vecí, aké by sme si mali častejšie vychutnávať a vnímať ich celou bytosťou.
Štyridsiatnikovi Faustovi sa rozpadne dlhoročný vzťah a bilancuje. Veľa vecí si vyčíta, cíti krivdu a premýšľa ako ďalej. Vracia sa do hôr, ktoré mu prirástli k srdcu už v detstve. Dávno pred ním ušla z Milána do malého alpského strediska aj Babette a navrhne mu prácu kuchára v jej reštaurácii. Práve tam ho zaujme čašníčka Silvie. Mladá žena ešte nevie, či je Fontana Fredda len útočiskom na jednu zimu, alebo miestom na život.
Fausto spozná aj Santorsa, chlapa, ktorý o horách veľa vie a ako všetci tamojší muži aj veľa pije. Bývalý poľovník si rýchlo obľúbi nového návštevníka, lebo dokáže bez slova kráčať ako pravý horal. Fausto celé dni varí pre vodičov ratrakov, upravujúcich lyžiarske zjazdovky, v lete zas pre drevorubačov, ktorí napĺňajú lesy vôňou narezaných kmeňov. Znovu objavuje malé radosti, telesné túžby aj odpustenie. Fausto nevie, či existuje miesto na šťastný život, ale tuší, že je presne tam, kde má byť.
Paolo Cognetti prináša v knihe Vlčie šťastie jasný pohľad na ľudské vzťahy v ich neustálom dialógu s prírodou, na ich zranenia, zlyhania, vnútorný nepokoj, ktorý ich nabáda k útekom aj k návratom. Jeho postavy nám pripadajú ako hŕstka priateľov, ktorých poznáme odjakživa. Možno preto máme pri živých stranách tejto knihy pocit, že sa nám v nich zrkadlí vlastný život.
Paolo Cognetti narodil sa v Miláne v roku 1978. Písať začal ako osemnásťročný. Po skončení štúdia sa venoval nakrúcaniu dokumentárnych filmov so sociálno-politickou a literárnou tematikou a písaniu kníh. Dnes patrí medzi kritikou najlepšie hodnotených a čitateľsky najobľúbenejších súčasných talianskych spisovateľov.
Z jeho novšej tvorby zaujal knihou Sofia si veste sempre di nero (Sofia vždy chodí v čiernom, 2012). Il ragazzo selvatico (Chlapec z divočiny, 2013) je jeho pozoruhodným denníkom zo života v horách.
V októbri 2016 mu vyšiel prvý román Osem hôr (IKAR 2017), ktorého práva na vydanie sa predali do dvadsiatich deviatich krajín ešte pred jeho vyjdením a získal zaň najvýznamnejšiu taliansku literárnu cenu Premio Strega. Podobný úspech dosiahla aj kniha Niekedy netreba zdolať vrchol (IKAR, 2019).
Milan Buno, knižný publicista
