Obálka knihy
„Vždy som obľuboval komiku nemých grotesiek Chaplina, Laurela a Hardyho, Friga. Scéna, ako Laurel a Hardy demolujú svojmu protivníkovi dom a on im zase auto a z demolácie sa stane davová psychóza, ma rozosmievala znova a znova. A bol som dojatý, keď som videl, ako sa na nej bavia moji synovia,“ tvrdí profesor Anton Heretik.
Prvé vydanie jeho knihy Humor sa rýchlo vypredalo, preto nastal čas na druhé, rozšírené vydanie. A stojí za to!
Vede o humore – gelotológii – sa nevenujú len psychológovia a psychiatri, ale aj evoluční biológovia, sociológovia, historici, literárni vedci či jazykovedci. Heretik nás prevádza históriou a teóriami humoru, rozpráva o vzťahu humoru a zdravia aj o humore v psychoterapii. Celú kapitolu venuje židovským anekdotám.
„Dávno predtým, ako som sa dozvedel o existencii Freuda, som začal chápať moc vtipu ako ventilu tabuizovaných tém,“ píše.
S dnešnými teoretickými znalosťami vie lepšie analyzovať, v čom je podstata, pointa, smiešnosť vtipu či komickej situácie. Toto poznanie však vôbec nezlepšuje emočný zážitok, skôr naopak.
V prvej časti sa venuje fenomenológii humoru, v druhej ponúka teórie humoru.
Tretia časť sa zaoberá humorom a zdravím – naozaj humorom vplýva na naše telesné zdravie? Môžete sa tiež dozvedieť o diagnostickom použití Testu vtipov.
Štvrtá časť je venovaný humoru v psychoterapii.
Recenzentom prvého vydania knihy Humor bol aj vzácny človek a veľký fajnšmeker humoru Kornel Földvári. Na krst knihy prišiel s očarujúcou anekdotou:
Zhovárajú sa Angličan, Američan a Slovák.
„Páni,“ hovorí Angličan, „u nás sa každý správny gentleman zúčastňuje na hone na líšku a ročne uštve aspoň jednu!“
„A u nás,“ vraví Američan, „má každý poriadny chlap doma pušku a zloží aspoň jedného bizóna ročne!“
„A u nás má každý poriadny Slovák taký penis, že keď sa mu postaví, môže si mu naň sadnúť dvanásť havranov,“ prispeje do debaty našinec.
Nastane chvíľa ticha.
„Gentlemani,“ začne Angličan, „musím sa priznať, preháňal som. Nie každý sa u nás zúčastňuje na love a ani tých líšok už nezostalo veľa.“
„Páni,“ hovorí Američan, „aj ja to musím skorigovať, nie každý našinec je ozbrojený a ani tých bizónov už pomaly nieto.“
„Aj ja to musím poopraviť,“ pridá sa Slovák . „Na stoporený úd nášho chlapa sa zmestí len jedenásť havranov, a ten krajný sa drží len tak-tak.“
Veľmi výstižné! Vo väčšine zahraničných výskumov uvádzali muži dĺžku trvania súlože v priemere päť minút. Vo výskume sexuálneho správania na Slovensku, ktorý robil kolega Róbert Máthé, Slováci uvádzali až pätnásť minút!
Prečítajte si úryvok z knihy Humor, kapitola Humor pri práci so sexualitou:
Mladá žena nastúpi do výťahu v newyorskom mrakodrape. Po chvíli pozrie na muža, ktorý stojí v kúte, a prekvapene sa pýta: „Nie ste vy Robert Redford?“
„Som, a čo má byť?“
„A nemohla by som vám ho vyfajčiť?“
„No mohla, ale čo z toho budem mať ja?“
Tento vtip je prvoplánovo o tom, kto má väčší zisk (slasť) zo sexu. Ale zároveň je to vtip o narcizme individuálnom a spoločenskom, o kulte celebrít, sexizme, sexe bez lásky a vzťahu a iste má rad ďalších vrstiev.
S. Freud v takzvanej topografickej fáze svojho diela postavil do centra pozornosti psychoterapeutov sexualitu klienta. Jednak predpokladal, že sexuálny pud, libido, je základným motívom, energiou celého nášho konania. A prišiel aj s druhou, na tú dobu ešte provokatívnejšou myšlienkou. Sexualita človeka sa nezačína v puberte, ale rozvíja sa od narodenia človeka. V ranom diele Tri pojednania o sexualite z roku 1905 opísal fázy psychosexuálneho vývinu – orálnu, análnu, falickú, latentnú a genitálnu. Nazval ich podľa oblasti, kde dieťa získava najviac slasti. To, ako úspešne alebo, naopak, traumaticky človek prežije jednotlivé fázy psychosexuálneho vývinu v detstve, poznačí nielen jeho dospelú sexualitu, ale aj celý charakter.
Od Freudových čias prebehlo niekoľko etáp sexuálnej revolúcie, prišli diela ďalších priekopníkov sexuológie, ako boli A. Kinsey, W. Masters a V. Johnsonová. A treba poznamenať, že na rozvoji sexuológie sa významne podieľali aj československí odborníci J. Hynie, J. Raboch, K. Freund, J. Zvěřina, J. Madlafousek, P. Weiss a iní. V súčasnosti sa sexualita pokladá za komplexný fenomén, ktorý aj v psychoterapii má bio-psycho-sociálny (a niektorí autori sa domnievajú, že aj spirituálny) aspekt. Z tohto hľadiska citujeme často prácu dvoch procesorientovaných terapeutiek J. Diamondovej a G. Summersovej Sex – rekreácia, prokreácia či kreácia? (1993). Sex je podľa ich chápania jednak prokreáciou – cestou k reprodukovaniu, zachovaniu rodu, vytvoreniu rodiny. Je pre nás aj rekreáciou – zdrojom slasti, ktorý má silný antistresový, endorfíny stimulujúci účinok. Je však aj obrovským priestorom pre kokreáciu – tvorivosť a osobný rast –, od práce na vlastnej sexuálnej identite a orientácii cez vzájomné zdieľanie a oblažovanie partnerov až po vrcholové zážitky (peak experiences), ktoré sú podľa A. Maslowa jedným zo spúšťačov sebaaktualizácie na ceste k spiritualite. Každá z týchto oblastí môže byť zdrojom radosti, ale aj strasti, a obsahom, témou v psychoterapii. Mnohí terapeuti pracujú s klientmi, ktorí nemôžu mať deti. S klientmi, ktorí majú funkčné poruchy a sex sa pre nich stal nočnou moru a nie zdrojom slasti. Ale aj s klientmi, ktorí vo vlastnej sexualite hľadajú niečo viac než len plodenie detí a občasnú rozkoš a terapeuti ich sprevádzajú v tomto aspekte sebaaktualizácie. Práve tragikomickosť je zdrojom vtipov a v niektorých môžeme vytušiť viaceré vrstvy a esenciu ľudskej skúsenosti.
Milan Buno, literárny publicista
