Zdroj: Ikar
Keď sa povie Stanislaw Lem, hneď sa vám možno vynorí poľský futurológ, satirik a autor scifi, ktorého vrcholné dielo Solaris ste možno čítali. A ak nie, môžete tak urobiť teraz. Preložili ho do vyše 40-tich jazykov a predalo sa asi 30 miliónov výtlačkov. Teraz vychádza vo vydavateľstve Ikar pod značkou ODEON v novom vydaní.
Keď psychológ Kris Kelvin dorazí na planétu Solaris, jeho úlohou je skúmať záhadný oceán na jej povrchu. Niečo však nie je v poriadku. Sú tam traja vedci, ktorých stav je príšerný, akoby sa zbláznili a Krisa to znepokojí. Čoskoro sa dozvedá, že jeho dlhoročný priateľ Gibarian spáchal samovraždu.
Vedľa jeho tela objaví záhadnú černošku a všetko sa začne zamotávať, keď raz po prebudení zbadá pri posteli svoju snúbenicu Harey, ktorá pred časom spáchala na Zemi samovraždu...
Na palube výskumnej stanice ho začnú prenasledovať bolestivé spomienky. Niečomu podobnému čelia aj ostatní výskumníci, ktorým sa vynárajú dávno potlačené a náhle hmatateľné zážitky. Vedci sa domnievajú, že oceán je v skutočnosti obrovským mozgom, ktorý vytvára tieto spomienky z neznámeho dôvodu. Je možné, že majú pravdu?
Román Solaris trikrát sfilmovali a patrí k najznámejším dielam poľskej fantastiky.
Bezpochyby sa však oplatí prečítať predovšetkým knihu a vychutnať si Lemovo majstrovstvo. Či už pri opise samotného „inteligentného“ oceánu, pri psychoanalýze posádky a hlavného hrdinu Krisa Kelvina.
Lem má neuveriteľnú predstavivosť a fantáziu. Navyše umne pridáva úžasné myšlienky o samotnom ľudstve, Bohu, výskume vesmíru, či bežných vzťahoch.
Začítajte sa do knihy Solaris:
Planétu Solaris objavili takmer sto rokov pred mojím narodením. Táto planéta obieha okolo dvoch sĺnk – červeného a modrého. Viac ako štyridsať rokov sa k nej nepriblížila žiadna vesmírna loď. V tých časoch bola za fakt považovaná Gamowova-Shapleyho teória o nemožnosti vzniku života na planétach obiehajúcich okolo dvojhviezd. V dôsledku zmien v gravitačných silách vyvolaných vzájomným obiehaním dvoch sĺnk sa obežná dráha takejto planéty totiž ustavične mení.
Gravitačné poruchy obežnú dráhu planéty striedavo predlžujú a skracujú a zárodky života, teda ak vzniknú, zničí buď žiarenie a horúčava, alebo, naopak, ľadový chlad. K týmto zmenám pritom dochádza v rámci období, ktoré trvajú niekoľko miliónov rokov, teda z astronomického alebo biologického hľadiska v obdobiach veľmi krátkych – evolúcia predsa trvá niekoľko stoviek miliónov, ak nie miliárd rokov.
Solaris sa podľa pôvodných výpočtov mal v priebehu nasledujúcich päťstotisíc rokov priblížiť na vzdialenosť polovice astronomickej jednotky k svojmu červenému slnku a o ďalší milión rokov sa zrútiť do jeho rozhorúčenej vyhne.
Už po desiatich rokoch však vyšlo najavo, že dráha planéty sa ani v najmenšom nespráva podľa očakávaní a že prebieha, akoby bola stála; taká stála ako planéty našej slnečnej sústavy.
Astronómovia teda zopakovali – teraz už s najväčšou možnou presnosťou – pozorovania a prepočty, ktoré iba potvrdili to, čo už je známe: že Solaris má nestálu obežnú dráhu.
Solaris, doteraz len jedna zo stoviek planét, ku ktorých objaveniu dochádzalo každý rok a v štatistikách sú o nich a ich obežných dráhach zmienky sotva na niekoľko riadkov, sa okamžite prepracoval do kategórie telies, ktoré si zaslúžia zvláštnu pozornosť.
Asi štyri roky po tomto objave ju obletela Ottenskjoldova výprava, ktorá planétu skúmala z paluby Laokoóna a dvoch sprievodných pomocných lodí. Táto výprava mala charakter provizórneho a improvizovaného prieskumu o to viac, že na planéte nedokázala pristáť. Na rovníkové a poludníkové obežné dráhy však uviedla väčší počet pozorovacích satelitov, ktorých hlavnou úlohou bolo meranie gravitačných potenciálov. Okrem toho došlo aj k preskúmaniu povrchu planéty: takmer celú ju pokrýva oceán, nad ktorého hladinu sa dvíha iba niekoľko plochých vyvýšenín. Ich celková rozloha je menšia ako rozloha Európy, a to napriek tomu, že priemer Solarisu je o dvadsať percent väčší než priemer Zeme. Tieto kúsky skalnatej a pustej súše sú rozosiate nepravidelne, viac sa ich však nachádza na južnej pologuli. Výprava preskúmala aj atmosféru, ktorá neobsahuje kyslík, a vykonala veľmi dôkladné merania hustoty planetárnej hmoty, albeda a iných astronomických veličín. Podľa očakávania nenašli na súši ani v oceáne žiadne známky života.
V priebehu ďalších desiatich rokov prejavovala planéta Solaris, ktorá sa už teraz nachádzala v centre pozornosti všetkých bádateľov z tejto oblasti, snahu zachovať si svoju doterajšiu obežnú dráhu, a to napriek tomu, že bola dokázateľne nestála. Istý čas to zaváňalo dokonca škandálom; objavili sa totiž pokusy – samozrejme, v záujme vedy – obviniť z týchto zvláštnych výsledkov pozorovaní buď určitých ľudí, alebo počítače, ktoré títo ľudia používali.
Milan Buno, knižný publicista
