Dnes, pri 30. výročí udalostí, ktoré viedli k pádu komunizmu v bývalom Československu, s radosťou a vďačnosťou voči Pánu Bohu vyznávame, že si nesmierne vážime prítomný čas politickej, občianskej a náboženskej slobody. Prijímame ho z Božích rúk ako dar a zároveň ako záväzok k službe: či už ľuďom, ktorí vytvárajú spoločenstvá našich cirkevných zborov, ale aj k službe, ktorá má širší spoločenský prínos. Tešíme sa, že sa opäť mohlo rozvinúť naše cirkevné školstvo, sociálna práca diakonie, rómska misia, duchovná služba v ozbrojených silách a zložkách, činnosť rozličných pomáhajúcich združení z prostredia cirkvi a ďalšie. Bez základného rámca slobody by to nebolo možné.
Našu reflexiu tridsiatich rokov slobody chceme usmerniť troma faktami, ktoré získavajú na dôležitosti. Tým prvým je fakt, že dnes sme otvorili Rok cirkevného školstva. Stojíme zoči – voči našim deťom a mládeži. Majú vlastný svet, plný nových otázok, pokušení, možností i ohrození. Našim poslaním je ich vzdelávať a vychovávať. Treba však pridať i to tretie – naplniť ich svet láskou. Naše deti a mládež nám spoza smartfónov a silných raperských póz signalizujú, že sa vo svete cítia sami, prázdni a smutní. Prvou úlohou nás, učiteľov, rodičov, duchovných, dospelých je: dajme im pocítiť lásku. Aby oni, zahltení tovarom, službami, cestovaním, jedením a zábavou, neboli sami. Komunikujme im to najdôležitejšie: že ich v Ježišovi Kristovi miluje Boh a snažme sa byť pre nich názornou ilustráciou Božej lásky.
Druhým usmernením našej reflexie je fakt, že pádom komunizmu sa naša spoločnosť neocitla za vodou. Podoby hriechu sú neuveriteľne variabilné a životaschopné. V ponovembrových dňoch sme často hovorili, že sa skončilo naše štyridsaťročné putovanie po púšti. Až neskôr sme si uvedomili, že v tom svete púšte sa predsa len dala vysledovať hranica medzi pravdou a lžou, bielym a čiernym. A ani sme si neuvedomili a ocitli sme sa uprostred nového putovania, v ktorom známa Husova výzva „hľadať pravdu, žiť v pravde a hájiť pravdu“, predstavuje úlohu zorientovať sa v nekonečnom spektre pohľadov, hodnôt a možností, z ktorých si každá nárokuje byť pravdou. Toto predstavuje zložitú úlohu pre ľudskú slobodu. Jej nezvládnutie má devastačné následky pre človeka i pre spoločnosť. Z tejto perspektívy nahliadané, s hanbou a vinou priznávame, že jestvuje množstvo dôkazov toho, ako sme nezvládli našu slobodu a následkom toho sa do nášho spoločného života vylialo nebývalé množstvo vulgárnosti, primitivizmu, amorálnosti, hrabivosti, podvodného jednania, korupcie, mafiánstva, cynizmu, straty taktu, vkusu, zábran. Nech výročie Nežnej revolúcie vyznie ako alarmujúca výzva úplne všetkým v našom štáte! Najmä však tradičným elitám a autoritám; politikom, náboženským predstaviteľom, učiteľom, či právnikom, aby nedopustili, aby ich stav stratil tradičný status dôveryhodnosti a nasledovaniahodnosti. Elity musia ísť príkladom. To je pravda, ktorá mala storočia úplne osobnú, miestnu a konkrétnu platnosť, ale zároveň bol na nej vybudovaný univerzálny koncept západnej civilizácie, ktorého sme súčasťou.
Tretím usmernením našej reflexie je fakt, že udalosti nás zobúdzajú k obrannému postoju. Roky sme sa potýkali s názorom, ako bolo za socializmu dobre. Potýkali sme sa s idylickou štylizáciou tejto diktatúry a s prekrúcaním faktov o jej zločinoch a o jej obetiach. Dnes k tomu pribudol sebavedomý nástup priameho ideologického príbuzného komunizmu – teda fašizmu. Potýkame sa s idylickou štylizáciou tejto diktatúry a prekrúcaním faktov o jej zločinoch a jej obetiach. Z pozície kresťanskej viery chceme jasne odmietnuť všetky druhy politického extrémizmu, či už ľavicového alebo pravicového. Tiež vyzývame predstaviteľov politického života, aby svoj mandát, ktorý im prepožičiavame vo voľbách vykonávali tak, aby v občanoch nerástla frustrácia z politiky a skepsa voči parlamentnej demokracii. Tam totiž pramení vznik či už politickej apatie, alebo naopak politického extrémizmu. A toto poznanie nás oblúkom vracia na začiatok – k našim deťom a mládeži. Tak isto, ako si prajeme, aby nemali dôvody odchádzať, ale zostávali doma, takisto si prajeme, aby mali zdravé politické a životné názory, túžili pracovať a platiť dane, milovali svoju vlasť a jej kultúru, boli hrdými a mierumilovnými susedmi ostatným v Európe a boli ochotní sa s komunitou deliť o svoj život, schopnosti, peniaze, nadšenie. Toto želáme našim deťom a mládeži tridsať rokov po páde komunizmu.
Želáme im to nahlas, v slobode, ktorú smieme užívať, no zároveň pohnutí, v tieni smutných udalostí tohto týždňa, predovšetkým tragickej nehody, pri ktorej vyhasol život dvanástich ľudí, z toho niekoľkých detí, ktoré sa vracali zo školy. To, čo napokon ovplyvňuje náš pohľad na existenciu, je cynická, nevypočítateľná absurdita smrti. A tak našim deťom a mládeži želáme nie iba život v demokratických pomeroch, ale predovšetkým život prežitý v milujúcej dlani nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista.
