Celý novoročný príhovor prezidenta Andreja Kisku

dovoľte mi pripojiť sa ku všetkým, ktorí ste si v uplynulých hodinách priali šťastný nový rok v rodinách, medzi svojimi najbližšími, priateľmi a niektorí aj v práci a medzi kolegami. Prijmite prosím moje úprimné želanie každému z vás, všetkým občanom Slovenska, ale aj ľuďom, ktorí sú v týchto dňoch na Slovensku na návšteve alebo u nás žijú:

Nech sa vám plnia želania a plány. Nech sme zdraví. Nech si vieme odovzdávať po celý rok dostatok lásky a porozumenia – a mať ho kúsok aj pre tých, ktorí ho majú okolo nás nedostatok. Nech máme voči sebe navzájom ľudskú prajnosť, slušnosť, ohľaduplnosť a nech ju cítime okolo seba.

Osobitne chcem pozdraviť tých, ku ktorým minulý rok nebol priaznivý. Chorým ľuďom, ľuďom v núdzi, opusteným a tým, ktorých minulý rok postihlo nešťastie – vám osobitne želám, aby tento rok bol pre vás šťastnejším, ako bol rok minulý.

Zaželajme si dnes spoločne aj dobrý rok pre našu krajinu, pre naše krásne Slovensko. Tak ako na celom svete, aj u nás boli a sú tradície aj emócie spojené s Novým rokom také silné a jedinečné, že majú silu prekryť tradíciu a emóciu dnešného nášho štátneho sviatku – vzniku Slovenskej republiky. Napriek tomu, alebo možno práve preto venujme prosím časť svojich novoročných myšlienok, želaní či záväzkov aj nášmu Slovensku. Aby bolo Slovensko krajinou a štátom, kde majú váhu a rešpekt slová spravodlivosť, sloboda, česť, povinnosť, ale aj súcit a nádej.

Takto pred rokom som sa k vám o tomto čase prihováral aj s tým, že sme vstupovali do roku pomaly predvolebného. Vyslovil som želanie a nádej, že rok 2015 bude príležitosťou viac diskutovať o spravovaní nášho štátu, o fungovaní inštitúcií, a o riešeniach. A že v tom vidím pre občanov Slovenska príležitosť vyvinúť naozaj účinný tlak na politikov, aby sa ich programom stalo zlepšenie vecí u nás doma.

Každý z nás máme svoje sny, želania, túžby. Ale myslím si, že niektoré želania a túžby väčšiny ľudí na celom Slovensku sú si veľmi podobné. Žiť slobodne a cítiť sa bezpečne. Dôstojne uživiť svoju rodinu. Mať istotu, že naše deti chodia do dobrých škôl. Môcť sa spoľahnúť na to, že keď ochorieme, tak zdravotná starostlivosť bude za rovnakých podmienok rovnako dostupná a kvalitná pre každého, bez ohľadu na sociálne postavenie alebo región. Kto sám podniká, či ako živnostník alebo v malej či stredne veľkej firme, že tak bude môcť robiť bez zbytočných povinností a prekážok zo strany štátu. Želáme si spravodlivosť. Od štátu očakávame, že bude v každej situácii a v každej oblasti potvrdzovať svoju povinnosť garantovať a presadzovať rovnosť všetkých občanov pred zákonom. Aby si každý slušný človek bez rozdielu mohol povedať: toto je môj štát, ktorému dôverujem.

Veľkú časť minulého roka však prekryli iné témy a iné udalosti. Niektoré aj u nás doma, a potom tie v Európe a vo svete. Sčasti oprávnene a pochopiteľne. Myslím si ale, že až priveľmi a jednostranne odsunuli do úzadia pozornosť, ktorú by sme mali venovať stavu vecí u nás doma.

Sme a chceme zostať neoddeliteľnou súčasťou jednotnej Európskej únie a v nej súčasťou funkčného Schengenu. Preto bolo a je prirodzené, že sme boli minulý rok účastníkmi diskusií a aj obáv z toho, ako sa dokáže Európa postaviť k náporu utečencov a migrantov. Ale neboli sme a nie sme ako krajina týmto fenoménom zasiahnutí takým spôsobom, aby sme museli mať pocit ekonomického, sociálneho, kultúrneho či dokonca bezprostredného bezpečnostného ohrozenia dramatických rozmerov. Myslím si, že nebol dôvod, aby nám táto téma vytlačila väčšinu roka na okraj naše domáce starosti.

Sme súčasťou Európy, preto nás všetkých zasiahol aj terorizmus priamo v Európe. Teroristický útok v Paríži ale nebol prvým v Európe. Predtým tu bol Londýn, Madrid a popri tom a ešte predtým dlhá čierna história tohto barbarstva aj tu v Európe. Spájať teroristické útoky v Paríži, ale aj takmer každodenné teroristické útoky za hranicami Európy so súčasnou utečeneckou vlnou ako priamou príčinou terorizmu je politická manipulácia. A v skutočnosti vyhovuje zámerom teroristov. Šíriť v Európe a po svete strach, povzbudzovať politický extrémizmus, vyvolávať nedôveru medzi ľuďmi. Musíme sa tomu naučiť brániť, pretože toto im nesmieme dovoliť. Pretože ak sa im to podarí, potom nám hrozí, že sa ostražitosť a strach nestanú iba užitočným sluhom našich rozhodnutí a postojov, ale stanú sa jediným pánom.

Pokúsme sa na to myslieť vždy vtedy, kedy vidíme, ako sa do slovníka a postojov v našej verejnej aj politickej diskusii presadzujú slová nevraživosti, skrytého alebo otvoreného nepriateľstva či zámerne podporovaného strachu. Žiaľ, niekedy až otvorenej nenávisti. Voči sebe navzájom, voči inému názoru, voči nášmu okoliu, alebo dokonca voči celým skupinám ľudí. Minulý rok sa nám to stávalo často.

Vážení spoluobčania.

Tento rok sú pred našou krajinou dve významné udalosti. Parlamentné voľby a historicky prvé predsedníctvo Slovenska v Európskej únii.

Myslím, že je ešte stále čas, aby sa marcové parlamentné voľby stali hlasovaním o tom, s čím u nás doma potrebujeme pohnúť. Že je ešte stále čas, aby sme v zostávajúcom období do volieb venovali pozornosť našim domácim potrebám, našim domácim povinnostiam.

Slovensko dosiahlo v minulom roku dobrý hospodársky rast. Pribúdali pracovné miesta. V nasledujúcich týždňoch budete často počuť od predstaviteľov politických strán a kandidátov, čo sa u nás v posledných rokoch podarilo a čo sa nepodarilo. Ak ale tvrdíme, že sme v tomto čase ako krajina v dobrej ekonomickej kondícii, potom je správny čas rozhodnúť sa, v čom potrebujeme skutočne pridať. Do čoho predovšetkým investovať. Aké by mali byť priority Slovenska.

Často si u nás hovoríme, a často sa v tom ubezpečujeme, že to vieme – že najväčším darom a pokladom Slovenska sú ľudia. Pritom ale ako štát dlhodobo zanedbávame, čo je pre ľudí najcennejšie. Chcem upozorniť na dve oblasti, v ktorých sa to najviac prejavuje a o ktorých by sme v prvom rade mali viesť diskusiu.

Podľa jednej z analýz u nás na liečiteľné ochorenie ročne zomrie o 3-tisíc ľudí viac ako v Česku. Sám takéto smutné prípady osobne poznám. Pritom na zdravotníctvo vynakladáme porovnateľné prostriedky ako u našich susedov. Musím si klásť otázku, popri diskusiách o opatreniach na zvyšovanie bezpečnosti, či sme si vedomí, čo v skutočnosti oveľa viac ohrozuje životy našich ľudí.

Zrejme u nás neexistuje taká oblasť, kde je toľko svojvôle, chaosu v systéme, neprehľadných záujmov, klientelizmu a neporiadku ako v našom systéme zdravotníctva. Za posledný rok a pol som o tom hovoril opakovane v našom parlamente. A budem stále upozorňovať, že štát a jeho inštitúcie sa nemajú na čo vyhovárať. Štát voči vlastným občanom v tejto oblasti dlhodobo a zahanbujúco zlyháva – a považujem za vec základnej úcty budúcej vlády a parlamentu voči ľuďom na Slovensku, aby sa poriadok a transparentnosť v zdravotníctve konečne stali najvyššou prioritou.

Druhá priorita, za ktorú sa chcem prihovoriť, nie je taká očividná ako zdravotníctvo. Ale ide o naše deti – a ide o ich vzdelanie, ktoré sa začína na základných školách. Kedysi bol u nás učiteľ základnej školy prirodzenou autoritou. Dnes sme ako spoločnosť, ako štát, ako krajina stratili úctu ku vzdelaniu, stratili sme úctu k učiteľskému povolaniu. Kedysi sme naše základné školstvo považovali za kvalitné, aj v porovnaní s mnohými iným krajinami. Dnes sa v medzinárodných porovnaniach postupne prepadávame.

Svet sa mení strašne rýchlo a nároky na naše deti sú už dnes iné, ak sa majú v živote uplatniť. Možno si ešte dostatočne neuvedomujeme, ale je to tak. Dnes oveľa viac ako v minulosti platí, že čo sa nepodarí alebo pokazí na základnej škole, to sa už na žiadnej strednej škole neopraví. Možno si nechceme pripustiť, ale aj to je pravda, že rodičia dnes nemajú toľko času ako v minulosti a koľko by chceli – majú totiž oveľa viac povinností, starostí, ako uživiť rodinu. Ukazuje sa tiež, že horší alebo zlý sociálny pôvod dieťaťa je dnes akoby predpokladom pre zlé výsledky na základnej škole. A navždy tak uzavrie možnosť mladého človeka vystúpiť z tohto začarovaného kruhu. A nemýľme sa, netýka sa to iba našej rómskej populácie. Toto je niečo, čo musí byť pre modernú krajinu neprijateľné a zahanbujúce. Musím na to s plnou vážnosťou upozorniť – a preto aj dnes hovorím, že prioritu školstva a zvlášť základného školstva už nesmieme odkladať.

V parlamentných voľbách u nás – ako v každej demokratickej krajine – ľudia rozhodujú, či chcú kontinuitu, alebo si želajú zmenu, alebo možno niečo medzi tým. Či sú v zásade spokojní, alebo si myslia, že krajina potrebuje pridať. Vybrať si, koho voliť, to nebýva pre mnohých voličov úplne ideálna voľba. Ale jedno je zakaždým rovnako dôležité: nevzdať sa tohto práva. Nenechať za seba rozhodnúť iných.

Vážení spoluobčania,

pred desaťročím sme sa ako Slovensko rozhodli vstúpiť do Európskej únie a tento rok bude Slovensko po prvýkrát predsedajúcou krajinou. Asi sme si ťažko v minulosti vedeli predstaviť, že naša krajina raz bude predsedať 28 krajinám Európy, 500 miliónom ľudí.

Želám si a dúfam, že aj my, Slovenská republika, v tejto úlohe prispejeme k tomu, čo dnes Európa a jej občania veľmi potrebujú. Obnoviť sebavedomie, že zvládneme všetky výzvy. Od zrýchlenia ekonomiky až po účinnú ochranu a kontrolu našich hraníc. Obnoviť sebavedomie u seba doma, v členských krajinách, aj u nás doma v Európe spoločne. Pretože 500-miliónová Európa má dostatok možností, ako to zvládnuť. Aby sme sa raz na otázky vnukov – „ako sa to mohlo stať, že sme to nezvládli" – nemuseli odpovedať: taká bola doba. A oni nám na to povedia, a budú mať pravdu: aká bola doba, ste rozhodovali vy sami.

Milí spoluobčania,

máme za sebou najkrajšie sviatky v roku. Vianočné sviatky aj posledné hodiny starého – a tieto prvé hodiny nového roka – spájame s porozumením, ľudskosťou a nádejou. Uvedomujeme si viac ako inokedy silu pozitívnych emócií aj skutočných hodnôt života. Aj tí medzi nami, pre ktorých možno neboli z rôznych osobných dôvodov uplynulé sviatky iba šťastné a veselé, iste si uchovávajú nádeje a túžby. Potrebujeme ich každý z nás. Potrebujeme ich v rodinách. A potrebujeme ich aj ako krajina na to, aby sa veci hýbali správnym smerom.

Želám vám, želám nám všetkým, aby sme sa v tomto roku rozhodovali správne. Doma aj v práci – ale aj všetci spoločne ako krajina, Slovenská republika. Aby sme si takto o rok mohli povedať: zvládli sme to. Prispeli sme k tomu, že pochopenie, úcta, slušnosť, ako aj hodnoty slobody, spravodlivosti, súcitu a nádeje majú váhu u nás na Slovensku, u nás v Európe.

Nech sa nám všetkým darí. Šťastný nový rok 2016.