Foto: SFÚ
V sobotu 9. marca 2019 zomrel vo veku nedožitých 97 rokov slovenský dramaturg, scenárista, prekladateľ, prozaik, básnik, surrealista, výtvarník a kolážista Albert Marenčin, významná osobnosť slovenskej kultúry.
Ako vedúci tvorivej skupiny v Štúdiu hraných filmov na Kolibe sa v 60. rokoch minulého storočia zaslúžil o vznik filmov, ktoré stáli na počiatku československej novej vlny. Slovenský filmový ústav (SFÚ) o jeho úmrtí informoval jeho syn Albert Marenčin ml.
Albert Marenčin sa narodil 26. júla 1922 v Bystrom nad Topľou. Po absolvovaní odboru slovenčina – francúzština na Filozofickej fakulte v Bratislave študoval na Sorbonne a na filmovej škole IDHEC v Paríži. Skôr ako sa zamestnal v Slovenskom filme bol redaktorom Zpravodajskej agentúry Slovenska, denníka Národná obroda a tiež hlásateľom a redaktorom československého vysielania Francúzskeho rozhlasu v Paríži.
V rokoch 1949 – 1972 Marenčin pôsobil ako dramaturg a scenárista v Slovenskom filme, na prelome 60. a 70. rokov bol vedúcim tvorivej skupiny v Štúdiu hraných filmov na Kolibe. Počas tohto obdobia spolupracoval s takmer všetkými významnými tvorcami svojej generácie Stanislavom Barabášom, Štefanom Uhrom, Petrom Solanom, Eduardom Grečnerom, Martinom Hollým či Leopoldom Laholom i s režisérmi mladšej filmárskej generácie Jurajom Jakubiskom, Elom Havettom a Dušanom Hanákom, ktorých sám pritiahol na Kolibu a podieľal sa na výrazných úspechoch ich filmov. Stál pri zrode významných diel slovenskej kinematografie, medzi nimi napríklad Zbehovia a pútnici (1968) či Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) Juraja Jakubiska, Sladký čas Kalimagdory (1968) Leopolda Laholu a jeho zásluhou vznikli aj vôbec prvé československé zahraničné koprodukcie s Francúzskom Muž, ktorý luže (1968) a Eden a potom... (1970) Alaina Robbe-Grilleta.
Počas Marenčinovho pôsobenia na Kolibe vznikli filmy Pieseň o sivom holubovi (1961) Stanislava Barabáša, ktorý predznačoval nové myslenie v slovenskom filme, a Slnko v sieti (1962) Štefana Uhra, ktoré je považované za začiatok československej novej vlny. Toto prelomové dielo prinieslo do slovenskej kinematografie nový spôsob filmového rozprávania a nový analytický pohľad na realitu zameranú na človeka a jeho pocity.
V roku 1972 Marenčina za umeleckú činnosť a politické postoje prepustili zo zamestnania a vylúčili zo všetkých umeleckých a profesijných zväzov so zákazom činnosti v oblasti kultúry. Až do novembrového prevratu v roku 1989 pracoval v centrálnej evidencii zbierok Slovenskej národnej galérie. Po roku 1990 sa vrátil ako pedagóg na VŠMU, znova začali vychádzať jeho preklady z francúzskej literatúry a pokračoval aj vo svojej výtvarnej práci a výstavnej činnosti, najmä v rámci surrealistickej skupiny.
