Reprofoto youtube zenskyweb.sk
Vo veku 84 rokov v piatok krátko pred polnocou zomrel slovenský režisér, kameraman, scénarista herec a výtvarník Juraj Jakubisko. O úmrtí informovala Plus 7 dní a web RTVS pre, ktorý smutnú správu potvrdila dcéra umelca Janette Jakubisková.
Slovenský Fellini. Aj tak bol označovaní Juraj Jakubisko, ktorého tvorba má mnoho spoločných charakteristických autorských prvkov ako Fellini. Pre Jakubiskove filmy bolo najdôležitejšie, že do nich vtiahol svet čudáckych bizarných existencií a rozprávanie podriadil poetike nespútanej obraznosti ľudových rozprávok či surrealistických feérií. Tak sa v jeho filmoch stretávame s naturalizmom jedenia múch priamo z mucholapky v Dovidenia v pekle, priatelia (1970), či postavou Smrti v poviedkach filmu Zbehovia a pútnici (1970). V jeho príbehoch sa stáva nemožné možným; bez metafory a alegórie nie je ani jeden z jeho dôležitých titulov.
Jakubisko čerpal z tradičných hudobných motívov, z ľudového výtvarného umenia, využíval tradičný odev, predmety každodennej potreby, zoomorfné zobrazenia, rituály.
Juraj Jakubisko sa narodil 30. apríla 1938 v dedine Kojšov v gelnickom okrese na východe Slovenska. Vyštudoval Strednú umelecko-priemyselnú školu v Bratislave, kde sa spoznal s Elom Havettom. Na Filmovú Akadémiu múzických umení v Prahe sa spoločne dostali akurát v čase nástupu česko-slovenskej novej vlny. Počas štúdia natočil veľa krátkych filmov a dokumentov.
Po úspešnom absolvovaní pražskej FAMU v roku 1966 nasledovalo veľmi produktívne obdobie. V priebehu necelých štyroch rokov natočil tri dlhometrážne filmy. Debutoval úspešným filmom Kristove roky (1967) a pokračoval filmami Zbehovia a pútnici (1968) a Vtáčkovia, siroty a blázni (1968). Kvôli nepriaznivej politickej situácii v Česko-Slovensku nemohol po normalizácii dokončiť svoj v poradí štvrtý dlhometrážny film Dovidenia v pekle, priatelia (tento film dokončil až v roku 1990).
V roku 1971 dostal zákaz na točenie hraných filmov a bol presunutý do Krátkeho filmu v Bratislave, kde sa mohol venovať len krátkometrážnym, či strednometrážnym filmom. V tomto období Jakubisko natočil filmy Stavba storočia (1972), Ondrej Nepela (1974), Výstavba tranzitného plynovodu ZSSR, NDR, Západná Európa (1974), a ďalšie.
Na konci osemdesiatych rokov mu bolo dovolené natočiť ďalší hraný film a tak vznikla snímka Postav dom, zasaď strom. Po filme (aj napriek diváckemu úspechu) prišli opätovné kritiky zo strany štátnych funkcionárov. Mohol natáčať iba historické filmy, rozprávky a komédie. Do roku 1989 nakrútil trojdielny televízny film Nevera po slovensky (1979), rozprávku Perinbaba (1985) a sedemdielny televízny seriál Teta (1987), ktorý neskôr zostrihal na filmovú verziu s názvom Pehavý Max a strašidlá (1987). V tomto období natočil oceňovaný film Tisícročná včela (1983). Tri mesiace pred pádom komunistického režimu mal premiéru jeho posledný film z osemdesiatych rokov Sedím na konári a je mi dobre (1989).
V roku 1985 sa znovu oženil. Spolu so svojou novou ženou Deanou Horváthovou-Jakubiskovou založili v roku 1991 produkčnú spoločnosti J&J Jakubisko Film, ktorú Deana Horváthová-Jakubisková vedie. Spolu majú syna Jorika. V roku 1990, už bez akéhokoľvek politického tlaku natočil televízny film Takmer ružový príbeh (1990). V roku 1992 pokračoval filmom Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý. Od roku 1993 žije v Prahe, kde natočil svoj ďalší film Nejasná správa o konci sveta (1997), ktorý bol aj prvým filmom v produkcii J&J Jakubisko Film. V novom tisícročí natočil filmy ako Post coitum (2004) a Bathory (2008).
