Ten chlapec jej môže zničiť život!

Otázkou je - ako ďaleko by ste boli ochotní zájsť, aby ste neprišli o všetko?
Túto otázku kladie napínavý psychologický triler Chlapec pri dverách zasadený do tajomného škandinávskeho prostredia.

Má všetko – milujúceho manžela, dve krásne dcéry a závideniahodný dom v bohatom nórskom mestečku Sandefjord – a všemožne sa snaží, aby to tak ostalo. Možno až príliš.
Volá sa Cecilia a jej dokonalý život zrazu naruší neznámy chlapec, ktorého rodičia zabudli vyzdvihnúť po hodine plávania. Ona si tam prišla po svoju dcéru, no na chlapca akoby niekto zabudol a tak ju poprosia, či by ho nevzala domov. Dajú jej aj presnú adresu.
Cecilia je predsa len matka, má silný ochranársky a materský pud, a hoci jej kontrolka kdesi v zadnej časti mozgu hovorí – nerob to, daj si pozor...
...napokon to urobí. Cecilia neochotne súhlasí, že ho odvezie domov.

Na jeho adrese však nájde iba prázdny, opustený dom. Po rodičoch, či príbuzných akoby sa zľahla zem. A ani chlapec jej v hľadaní nijako nepomáha...

„Chlapec pri dverách je ako klbko udalostí a klamstiev, ktoré sa postupne rozmotáva a to naozaj napínavým spôsobom. Doslova ma nútil neprestať čítať. Aj v tomto psychotrileri sa ukazuje stará múdrosť, že pravda vždy vyjde na povrch a môže človeka oslobodiť,“ povedala o knihe moderátorka Aneta Parišková.

Alex Dahlová je napoly Američanka, napoly Nórka. Narodila sa v Osle, vyštudovala lingvistiku, biznis manažment a kreatívne písanie. Striedavo žije v Londýne a Sandefjorde, kde aj umiestnila svoj príbeh.
Postavu Cecilie vystihla geniálne – na prvý pohľad dokonalá, elegantná žena, ktorá však skrýva temné tajomstvá. Je tak trochu šialené, príliš sebavedomá, dosť labilná, ale mnohé sa jej darí skrývať. Aspoň istý čas. Dahlová sa pohráva s čitateľom, servíruje obraz takmer femme fatale, aby vzápätí ukázala, čo Cecilia v minulosti vykonala.

Autorka tiež výborne vystihla zimnú atmosféru mestečka Sandefjord, studené počasie s ľadovým vetrom, ktorý vám šľahá do tváre a pichá ako tisíce ihličiek.

Krimi Chlapec pri dverách prináša Knižný kompas – vaša cesta ku knihám.

Začítajte sa do novinky Chlapec pri dverách:

Nik iný tu nie je; predpokladám, že ostatní rodičia sú na parkovisku, rozhodli sa, že ostanú s novinami v bezpečí svojich áut a radšej budú počúvať bubnovanie dažďa než piskľavé detské výkriky pretínajúce ťažký, horúci vzduch.
Lekcia plávania sa po dvoch neveľmi vydarených pokusoch o potápanie napokon skončí a Hermine podíde ku mne s Nicoline.
„Videli ste to?“ Hermine sa žiarivo usmeje a odhalí zívajúcu štrbinu, v ktorej chýba šesť zubov.
„Úžasné,“ zhodnotím, zdvihnem sa, pozbieram naše veci a pobádam k odchodu Nicoline, ktorá sleduje, ako si desaťročná Američanka na drobnú tváričku nanesie hustú vrstvu krycieho krému a potom si ju začne profesionálne kontúrovať. „Bež sa rýchlo prezliecť, počkáme ťa vo vestibule.“
Hermine sa s prezliekaním vôbec neponáhľa a ja s Nicoline ju netrpezlivo čakáme v tehlami obloženom vestibule a hľadíme na zvislé prúdy dažďovej vody, čo sa premávajú hore-dole po parkovisku ako tanečníci. Raz za čas pozriem na hodinky. Hermine sa objaví o pol ôsmej s čerstvo vyfénovanými vlasmi a ružovým leskom na perách, napriek tomu, že za okamih vonku celá zmokne.
Medzi prstami už takmer cítim štíhlu, chladnú stopku vínového pohára a pri pomyslení, ako dlho sa ešte budem musieť s dievčatami dnes naťahovať, sa ma zmocňuje mierna hystéria. Keď vychádzame z plavárne, začnú sa o niečom hádať a ich prenikavé škriepiace sa hlasy a hukot dažďa prehlušia ďalší zvuk, ktorý si všimnem až niekoľko krokov od budovy. Náhlivo sa obzriem a zbadám recepčnú, postaršiu unavenú paniu s kučeravými sivými vlasmi a svetrom, na ktorom stojí „Šťastný Halloween“. Volá moje meno prekrikujúc lejak a posunkami mi naznačuje, aby som sa vrátila. Typické – niektorá z mojich dcér si istotne čosi zabudla.
„Vy ste Cecilia, však?“ pýta sa, keď vojdem dnu, celá premočená. Vidím, že je tam aj ten malý chlapec, ktorého som si všimla pri bazéne. Sedí na lavičke, zíza do zeme a z vlasov mu na hnedé kachličky kvapká voda.
„Áno.“
„Totiž, myslela som... či by ste nemohli vziať tohto chlapčeka domov. Nikto poňho neprišiel.“
„Ako to myslíte, že poňho nikto neprišiel?“
Recepčná podišla k dverám, kde som stála, a stíšila hlas takmer až do šepotu, ukazujúc na chlapca na lavičke.
„Možno sa stalo nejaké nedorozumenie... Ten chlapec pozná svoju adresu. Býva na polostrove Østerøya, skontrolovala som to a zdá sa, že od vás by to nemalo byť ďaleko.“
„Prepáčte, ale skutočne mi to vôbec nevyhovuje,“ vravím a upriem pohľad, tentoraz túžobný, do temnej, upršanej noci. „Nemôže ho odviezť niekto iný? Bola tam jedna žena, čo vyzerala, že je jeho matka.“
„To celkom určite nie, všetci už odišli.“
Dočerta s Hermine a jej fénovaním.
„Volali ste jeho rodičom?“
„Áno. Preplo ma to priamo do odkazovej schránky.“
„Nemôže ísť autobusom alebo čo?“
Recepčná ma obdarí chladným pohľadom a ponad moje plece sa veľavravne zahľadí na prudký lejak za dverami.
Nicoline a Hermine sa s otvorenými ústami nechápavo dívajú najprv na mňa, potom na chlapca, na recepčnú a späť na mňa. Nedokážu si ani len predstaviť, že by po ne po skončení krúžku nik neprišiel, a ani nemajú dôvod. Čo sú to za rodičia, čo si neprídu vyzdvihnúť vlastné dieťa? Niektorí ľudia by sa naozaj nemali rozmnožovať.
„Dobre,“ odvetím. „Pravdaže ho odveziem.“ Pozriem na chlapca a čakám, že sa zdvihne a pôjde s nami k autu, ale on ďalej sedí a zíza na podlahu.
„Ešte nikdy som ho tu nevidela,“ hovorím recepčnej. „Ako sa volá?“
„Tobias,“ odvetí. „Začal sem chodiť len pred pár týždňami. Má osem, ale na svoj vek je trochu primalý a predtým veľa neplával, tak sme ho zaradili k sedemročným.“
„Rozumiem.“ Snažím sa nemyslieť na to, že neschopnosť jeho rodičov o polhodinu oddiali môj plán schúliť sa pri kozube a dopriať si veľký pohár chabliského, než sa Johan vráti domov. Podídem k nemu.

Milan Buno, literárny publicista