Archív výtvarného umenia SNG, osobný fond Aleš Votava
Novembrové udalosti 1989 sú jedným z najdôležitejších medzníkov v dejinách Slovenska a ČR. Zmenili hodnoty ale aj charakter štátu, v ktorom žijeme. Mnohým priniesli slobodu, pre iných boli stopkou v ich kariére. Tak ako to už býva, dôležité udalosti v našich dejinách sa stali predmetom spochybňovania a mýtov.
Dezinformácie, manipulácie, cenzúra sprevádzali november od prvých okamžikov, pretože ešte stále vládnuci vtedajší komunistický režim sa snažil revolučné snahy v zárodku utlmiť a myšlienky demokracie spochybniť.
Neskôr začali pribúdať k novembru nové dezinformácie, najčastejšie od bývalých či súčasných komunistov, ale aj bežných šíriteľoch dezinformácií, ktorí sa snažia spochybniť dôležité okamžiky našej histórie a princípy demokracie.
Ako to bolo s fámou o smrti Martina Šmída
Jednou z prvých fám, ktoré sprevádzali november, bola fáma o smrti študenta Martina Šmída počas demonštrácie 17. novembra v Prahe. Všetko spustila jedna neoverená informácia, ktorá sa dostala do svetových tlačových agentúr a hoci bola po pár dňoch dementovaná, výrazne ovplyvnila dianie týchto dní.
Telo "Martina Šmída" sa nenašlo a neboli ani svedkovia jeho tragédie. Podľa vyšetrovania komisie zriadenej pri federálnom zhromaždení na vyšetrenie udalostí novembra a aj podľa bádania historikov najpravdepodobnejšou autorkou fámy bola mladá vrátnička z vysokoškolského internátu Drahomíra Dražská, ktorá neskôr sama priznala, že si všetko vymyslela.
Dražská sa dostala do davu s kamarátkou náhodou, nešli spoje a tak sa stala súčasťou davu, ktorý sa snažili spacifikovať policajti. Tak ako mnohí, aj Dražská sa stala obeťou bitky obuškom. Do nemocnice ju viezla disidentka Miroslava Litomská, ktorej Drahomíra rozprávala o bitke a aj o vymyslenom kamarátovi Martinovi Šmídovi, ktorý bol vraj zbitý do bezvedomia. „Najskôr meno Martin... Šmíd až potom. Prečo Šmíd? Jednoducho preto, že to bolo prvé, čo mi iné ako Novák zišlo na um. Mne však v živote nenapadlo, že by sa to niekde vysielalo. Viete čo, ja keby som vtedy vedela, že sa to bude nejakým spôsobom fakt vysielať, tak by som vôbec na žiadnu schôdzku nešla,“ povedala Drahomíra v minulosti pre české Lidové noviny. Na druhý deň - v sobotu 18. novembra - sa opäť stretla s Litomskou a tej povedala, že rodičom Martina Šmida príslušníci VB oznámili, že zomrel. Fámu šírila Dražská medzi známymi až kým sa to nezačalo vyšetrovať. Aj Litomská informovala svojich známych a správa o smrti sa dostala za krátko k novinárovi Petrovi Uhlovi, v tom čase redaktorovi Východoeurópskej informačnej agentúry, ktorý ju zverejnil a posunul aj do Slobodnej Európy. Informáciu prebrali aj svetové tlačové agentúry ako Reuters a AFP.
Hoci správu o smrti študenta po dvoch dňoch ministerstvo vnútra oficiálne dementovalo, ďalej sa šírila. Aj Uhl neskôr uznal, že pustil do médií neoverenú informáciu.
Údajná obeť, Marek Šmíd, mal byť študent Matematicko-fyzikálnej fakulty Karlovej univerzity. Na škole v tom čase študovali dvaja študenti s týmto menom, avšak jeden na demonštrácii vôbec nebol a druhý odišiel ešte pred zásahom policajtov.
Informácia o smrti študenta sa rýchlo rozšírila a mnohých pobúrila a je zrejmé, že vyvolala hnev ľudí. Podľa viacerých historikov, aj keby sa táto fáma neobjavila, napätie v spoločnosti a situácia v ostatných socialistických krajinách bola taká, že by to prevratu nezabránilo.
Mýty okolo Ludvíka Zifčáka
Demonštranti videli po zásahu policajtov v Prahe viacero bezvládnych tiel. Ako sa neskôr ukázalo bol medzi nimi aj príslušník Štátnej bezpečnosti (ŠtB) poručík Ludvík Zifčák, ktorý bol pod menom Milan Růžička nasadený do študentského hnutia, aby ŠtB prinášal informácie. „Zifčák bol príslušník najskôr pohotovostného pluku Verejnej bezpečnosti, potom pracovník II. správy ŠtB a pôsobil ako klasický provokatér,“ povedal historik Pavel Žáček pre Český rozhlas. Podľa neskoršieho vyšetrovania patril medzi tých, ktorí boli zbití policajtmi. V priebehu zásahu bol udretý do predlaktia a v dôsledku nervového vypätia asi na desať minút omdlel. Následne bol Zifčák ošetrený v nemocnici a v nasledujúcich dňoch sa opäť pohyboval medzi študentmi a zúčastnil sa ďalších demonštrácií.
Práve Zifčák prispel k šíreniu ďalších fám a mýtov v súvislosti s demonštráciou. Tvrdil napríklad, že úlohu mŕtveho študenta zohral úmyselne, alebo že demonštrácia bola zhora pripravovaná. Komisia však tieto tvrdenia vyvrátila.
V jednom rozhovore napríklad tvrdil, že v ŠtB mal na starosti študentské hnutie a podieľal sa na založení „Nezávislého študentského hnutia“, ktoré demonštráciu na Albertove zvolalo a túto informáciu odovzdalo do Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky. Tvrdil, že mal spolu so svojimi kolegami úlohu sprievod naviesť smerom na Václavské námestie a zahrať tam rolu mŕtveho študenta. Šírenie správy mala zaistiť Drahomíra Dražská, ktorá bola údajne členkou Zifčákovej skupiny. Vyšetrovacia komisia Federálneho zhromaždenia pre objasnenie udalosti 17. novembra 1989 Zifčákove tvrdenia vyvrátila a označila ich za „opakovanú snahu prisudzovať svojej osobe a reálnym udalostiam podstatne iný význam, než aký v skutočnosti mali“. Podobne ako Dražská aj Zifčák pri vypočúvaní na vojenskej prokuratúre priznal, že si svoju verziu vymyslel. Na na verejnosti aj naďalej šíril rôzne ďalšie verzie udalostí, ktoré sa stali námetmi na šírenie dezinformácií.
Mýtus o tom, že demonštráciu zorganizovala ŠtB, KGB či CIA
Podľa historika Filozofickej fakulty Karlovej univerzity Michala Stehlíka predstavuje najsilnejší mýtus o zamatovej revolúcii fáma, že to celé bolo vopred pripravené. „A potom sa to už len líši v tom, kto to nachystal,“ hovorí s tým, že podľa jednej verzie to pripravila americká CIA, iná hovorí, že to bolo spoločné dielo KGB a ŠtB, povedal historik v rozhovore pre ČT.
Tieto konšpirácie o zásahu z vonku alebo z ŠtB sa objavujú na sociálnych sieťach, dezinformačných weboch alebo v reťazových e-mailoch. Základ pre mnohé tieto konšpirácie dala už v roku 1990 Analýza 17. novembra 1989 z dielne Miroslava Dolejšího, ktorí tvrdil, že november je výsledkom dlhoročných tajných dohôd vetvy komunistov v spojení s ŠtB aj KGB, ale aj západu. „Predstava takéhoto rozsiahleho a dlhodobého sprisahania sa vymyká všetkým dosiaľ známym analógiám v dejinách tajných služieb a odporuje aj zdravému rozumu,“ upozornil Lukáš Kantor z Inštitútu politologických štúdií Karlovej univerzity, podľa ktorého spomínanej "analýze" chýbajú hodnoverné zdroje a hlavne obsahuje plno nezmyslov.
„Že by niekto zorganizoval také veľké pohyby, ktoré sa odohrávali od 17. novembra po tie nasledujúce mesiace až do slobodných volieb, to je samozrejme nezmysel,“ povedal pre ČT historik Ústavu pre štúdium totalitných režimov Petr Blažek.
Tieto konšpirácie pomáhal živiť aj samotný Žifčák. "Zifčákova svedecká výpoveď z 30. 3. 1990, podľa ktorej mal byť súčasťou širšieho sprisahania, ktorého cieľom bolo odstrániť skompromitovaných vedúcich predstaviteľov, je vo všetkých svojich zásadných bodoch nepravdivá. Táto výpoveď bola jediným priamym dôkazom, ktorý nasvedčoval o významnejšej úlohe ŠtB v priebehu zásahu a ďalších javov, spojených s udalosťami 17. novembra 1989," píše sa v správe vyšetrovacej komisie. Fámy o tom, že november zorganizovala ŠtB a že to nebola spontánna akcia ulice, sa snaží rozširovať aj niekdajší tajomník ÚV KSČ Miloš Jakeš.
Podrobnosti: Jakeš: 17. november 1989 zinscenovali ŠtB a časť ÚV KSČ na čele s Lorenzom
Rok 1989 bol obdobím, keď ľudia v socialistických krajinách v Európe čoraz viac naberali odvahu. V Nemecku, Poľsku a Maďarsku sa čoraz viac dostávala k slovu opozícia aj občianska spoločnosť, pribúdali demonštrácie, uvoľnenia, v Maďarsku sa strihal ostnatý drôt a v Nemecku padol Berlínsky múr. Na Slovensku a v ČR to už tiež vrelo a bolo len otázkou času čo bude tou rozbuškou. ŠtB nebola organizátorom vzbury, skôr sa ukázalo, že vtedajšia garnitúra ostala rozsahom spoločenského vzdoru zaskočená.
Mýtus o pokojnej demonštrácii
Mýtom je, aj tvrdenie o tom, že demonštrácia prebehla v pokoji, ako to povedal svojho času napríklad Miloš Zeman, ktorý tvrdil „že to nebol žiaden krvavý nárez, žiadny neštandardný masaker“ a že „každý, kto niekedy chodil na protištátne demonštrácie, vie, že ho občas buchli obuškom“.
Ako ukázali nielen zábery, ale aj závery vyšetrovacej komisie opierajúce sa o mnohé svedectvá zásah polície bol celkom brutálny. Vyšetrovacia komisia uviedla, že bolo zranených až 568 ľudí. Z hľadiska závažnosti zranení, ku ktorým došlo, bolo aj mnoho otrasov mozgu. Viacerí ľudia na krátko odpadli. "Takmer každý druhý účastník demonštrácie takto videl ležiace bezvládne osoby. Tie potom mali tržné rany na hlave, spôsobujúce silné krvácanie, aj keď sú len povrchové," napísala komisia.
Zásah pohotovostných plukov bol neštandardný. Obvyklá prax bola, že demonštrantov rozháňali, ale v tomto prípade ich úplne opačne natlačili do jedného úzkeho priestoru. V ústi Národnej triedy potom vznikla známa „bicia ulička“. „Štáb riešil, čo s nimi. Pustiť študentov nechceli, pretože to by potom bola ich výhra. Jednoznačne mali dostať "výchovnú",“ povedal historik Žáček. „Potlačená bola veľmi brutálne, pretože bola zvolená taktika obkľúčenia,“ dodal. Jeden z účastníkov, Peter Maximilián Husák, vo svojej knihe Česká cesta k slobode napísal, že to „bol najväčší pouličný masaker českej povojnovej histórie. (…)"
Táto sekcia vzniká v spolupráci s 365.bank. Stretli ste sa s hoaxom, dezinformáciami či konšpiráciami? Dajte nám o nich vedieť na Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.
