Televízna scenáristka vydáva knihu Štvrtá stena

A teraz jej vychádza kniha Štvrtá stena.

Je to príbeh dvoch sestier, ktoré by sa nestretli, keby nemuseli. Vôbec nemali byť sestrami, no ktosi sa proste pomýlil. Majú matku, ktorá tiež nevie, ako sa toto mohlo prihodiť. Mal tam byť ešte aj brat, ten ale tiež odišiel celkom nešťastne a omylom. Všetky pokusy o zmierenie Lucie a Doroty boli márne...

Lucia je herečka, ktorá si úspech predstavovala trochu inak, a Dorota úspešná spisovateľka, ktorú úspech obťažuje. Smrť ich otca je spúšťačom netušených právd. Cesta na pohreb znamená niekoľko hodín v tlakovom hrnci. Ide s nimi aj Luciina malá dcérka a mama sestier, ktorá už na obe dcéry dávno rezignovala.

Sled malérov len odkrýva ďalšie tajomstvá, čo sa roky skrývali a dusili vo vnútorných zákutiach aj utajených snoch.

Novinka Štvrtá stena je aj o neschopnosti komunikovať.

O hlboko ukrytých tajomstvách , ktoré nikdy nevyšli na povrch a ľudia si ich vzali do hrobu. O tom, že niečo ako objektívna pravda objektívne neexistuje.
Je to príbeh o tom, že bez poznania všetkých súvislostí nemožno vynášať súdy.

Štvrtá stena je rozprávanie o ľuďoch, ktorí sa prestali chovať ako ľudia...

„A prečo takýto názov knihy? Štvrtá stena je tá neviditeľná stena v divadle, ktorá ohraničuje javisko a hľadisko," vysvetľuje autorka Danica Hričová. „Cez tú stenu sa neprechádza. Nestavia sa ku nej chrbtom – alebo aspoň podľa pravidiel by sa nemalo. Čo by však boli pravidlá, keby sa neporušovali? Dobré by bolo, keby tieto dve ženské tú štvrtú stenu, ktorá síce je neviditeľná, ale o to mohutnejšia, konečne toto celé prelomili."

Začítajte sa do novinky Štvrtá stena:

KAPITOLA 2

Lucia svoj cieľ dosiahla (?)

Lucia

Lucia na pľaci hrala ako odušu a ako vždy dala do toho všetko. V zakalenom jazierku ju držali za lýtka dvaja potápači, ona sa mala na pokyn vynoriť, povedať repliku, tak aby z nej tuhla krv v žilách, a potom sa ladne, v čo najväčšej tichosti ponoriť naspäť pod hladinu.
Pointa bola urobiť to všetko na sekundu presne a hlavne nezaváhať.
Keďže pod vodou nebolo počuť ani mäkké f a ona už päťkrát zmeškala nástup, za čo si od režiséra vyslúžila riadnu smršť tých najkreatívnejších nadávok, asistent jej mal dať pokyn a na druhej strane vybetónovaného jazierka zatľapkať rukou po hladine.
Lucia so zadržaným dychom sledovala capotajúcu sa ručičku. Vtedy vedela, že ide jej chvíľa, musí sa predrať na hladinu a predniesť svoj duchaplný text.
Vynorila sa a s gráciou jej vlastnou pohodila mokrou hrivou a odbľabotala repliku. Hnusné zelené riasy a lekná jej vždy pristáli navrchu hlavy, nech sa snažila, ako chcela, zakaždým to mala pre kameru veľmi nevhodne prehodené cez tvár, riasy jej trčali z uší a z nosa, a tak museli záber dokola opakovať, aby sa zachovalo všetko možné estetično, ktoré existuje v rámci možností vynorenia sa zo smradľavej vody.
Napriek objektívnym prekážkam dala do toho všetko.
Hrala oduševnene. S vervou. Vložila sa do toho. Milovala to!
„Neafektuj!" ziapal režisér, v štábe nenazývaný nijako inak ako Cholerik.
„Ale nemôžem nedýchať, je tu kosa, tá voda je zelená a pláva tu planktón. Doriti!"
„My vieme, že je to životný výkon, a práve PRETO sme rolu zverili tebe! A planktón je neviditeľný mikroskopický organizmus, čiže ho ANI TY nemôžeš vidieť, LÁSKA." Cholerik rád zvýrazňoval niektoré slová, pričom to nemuseli byť v zásade tie, ktoré zvýraznené mali byť, a to niekedy dodávalo jeho intonácii falošný tón. Všetko tajomstvo pritom tkvie v intonácii, ako často zvykol poúčať ostatných.
„Nevolaj ma láska!" zvreskla Lucia.
„Okej, láska."
Lucia neznášala, ako si z nej usiera, ale so žaburinou na hlave sa dalo len ťažko dôstojne argumentovať, a jej inak pomerne vysoké IQ padalo priamo úmerne s ľadovou vodou tiež do mínusových hodnôt. Neostalo jej nič iné, ako sa znova dať vtiahnuť pod vodu dvoma neoprénovými chlapmi, ktorým ešte doteraz ani raz nevidela do tváre.
„Márnivý čas radosti, po deviate!" zaškrečala klapka, Lucia dala ďalší hlboký nádych a už ju ťahali dole.
Točili pri malom kaštieli, čo bol replikou francúzskeho zámku, ktorý dal akýsi panovník za dávnych čias postaviť svojej drahej manželke.
Genius loci bol už však od tých čias dávno fuč, kaštieľ odvtedy miliónkrát zamorilo stádo filmárov, unudených intelektuálov a ďalších členov štábu, ktorí sa už nevedeli dočkať obednej pauzy a takzvané televízne kváziumenie im nič nehovorilo.
Točili desaťdielny historický krimiseriál a Lucii sa po náročných kastingoch ušla úloha ducha panovníkovej mŕtvej ženy, ktorá ho chodila mátať v jeho najhorších predstavách. Ani ju nemuseli veľmi maskovať. Žaburina na hlave spravila svoje. Smrdela tým zatuchnutým jazierkom a vyzerala viac ako príšerne.
Dobrovoľne by sa takto rozhodne zhovadiť nenechala. Dobrovoľne rozhodne nie.
Ona mala zhovaďovanie na povel, musela to vykonať preto, lebo jej to niekto prikázal, niekto sa v tom dokonca aj vyžíval, a preto, lebo to niekto napísal.
Skrátka len preto, lebo si to niekto zmyslel. To už bol údel herečiek, napriek veľmi mylnej a skreslenej predstave širokej verejnosti o červených rozprestretých kobercoch, vykúrených karavanoch na pľaci a kateringu s pravidelným prísunom homárov a kaviáru. Langusty, kaviár aj koberce boli len bohapusté a naslovovzaté klišé.
„Herectvo je, moji zlatí, rehoľa," zvykla im s varovne zdvihnutým obočím hovorievať ich pedagogička, herečka, onoho času národná umelkyňa, ešte keď boli študenti a už od začiatkov školy sa mali v študovni hádzať o zem a ponižovať sa na počkanie. Potom ich zas na počkanie ponižovali režiséri, ktorí si z nich robili handry do svojich študentských predstavení, a nakoniec scenáristi, ktorí im písali nevídané sprostosti a tým ich držali pri živote, lebo veď z čoho iného by žil taký herec, ak by nehral.
„Moc veľké bubliny púšťaš! Neviem to natočiť! Zvuk je nahovno! Trochu úspornejšie tam dolu!" ziapal Cholerik z plných pľúc.
„TAK SORRY, ŽE DÝCHAM! Môžem tu aj zdochnúť, ak treba!" vybuchla Lucia po sedemnástej klapke, vyfľusla zelenú vodu a mala s tým chuť praštiť.
Aj by to už naozaj vtedy zabalila, keby ju v tej chvíli nebol ten sadistický egoistický človiečik po tej osemnástej konečne nepochválil.
„No vidíš! Krásna bola! Obraz hotový! Obedná pauza!"
Štáb sa rozliezol.
„Väčšiu pučovinu som v živote netočila," prevracala cez pauzu očami produkčná Marta, známa aj ako podržtaška. To však hovorila vždy a zakaždým, lebo to už tak akosi patrilo k obligátnemu štábovému frflaniu.
Lucia fajčila s ňou a ďalšími kolegyňami, z ktorých sa každá na niečo sťažovala. Jedna mala neznesiteľné péemes, druhá v noci veľmi živú zlú nočnú moru so svojím ex, ktorý v nich pravidelne vstával z truhly, tretia opicu, už tretiu za sebou a už sa prestal osvedčovať aj starý známy systém klin klinom. Lucii bola len zima a drkotala sa v erárnej kostymérskej mikine, a nemohla sa ani len osprchovať, pretože poobede v jazierku pokračovala s nadväznou klapkou.
Všetky starosti kolegýň jej pripadali malicherné, keď človek smrdí, je nevyspatý a hlava mu ubieha do tých najtemnejších zákutí, ktoré sa v poslednom čase nedobrovoľne automaticky oživovali, keď je ponižovaný a keď už sa raz necíti docenený a nevie, čo by si počal so svojím životom.
Nebolo to tak, ako to malo byť. Nenaplnili sa jej predstavy, ale mala pocit, že ani zďaleka. Hviezdne nebo sa nielenže nekonalo, ale okolo neho ani náhodou nešlo.
A v ten deň ju ešte aj dorazil Cholerik, ktorý považoval za potrebné jej cez pauzu dať pár skvostných rád do života, ktoré skryl za smerodajné pripomienky k jej hereckému výkonu.
„Bola by si dobrá, to vieš."
„Kedy?" Lucia vedela, že príde nejaký háčik. Ako vždy.
„Keby si mala niečo navyše."
„Čiže sa mám v ďalšej scéne vyzliecť."
Zasmial sa.
„Vidíš. To je tvoj problém. Si prvý plán. Furt prvý plán. Chýba ti trochu tej nadstavby."
„Tak, hľadám to ešte. Herectvo je rehoľa." Tváril sa, že nepostrehol iróniu.
„Na kastingu si bola lepšia," povedal jej. „Máš trému alebo nervy, alebo ti niekto nedal?"
„Na kastingu si ma nenútil textovať s hlavou v lavóre v skysnutej vode."
Lucia ho mala plné zuby. Kedysi býval talentovaný, teraz točil sprostosti, v ktorých musela hrať. Ako sa to vezme, musela ako musela. Vlastne áno, musela. Predtým spolu s Cholerikom niečo mali, už sa to však zdalo ako sto rokov. Bolo to ešte počas školy a tesne po, keď ešte nikto nevedel, kto spraví dieru do sveta a kto, naopak, zapadne do kanálov umeleckého zabudnutia a skončí v lepšom prípade v reklamke, v tom horšom v štátnom psychiatrickom zariadení. Takže v tom čase študentských liet bolo treba taktizovať a držať sa tých správnych ľudí, no bola to akási ruská ruleta. Vtedy nikto nemohol vedieť, kto prerazí a kto nie. Niekedy aj tí, čo sa javili ako najtalentovanejší, skončili na smetisku neúspešných, pachtiacich sa osobností, sotva bojujúcich o prežitie. Navyše, bolo tu dosť rozpoltených osobností a táto práca ich rozpoltenosť ešte viac trieštila, najmä jej rovesníkov, hercov. Zle znášali neúspech. Horšie ako normálni ľudia. Boli nútení sa pretvarovať, keď im bolo akokoľvek príšerne, museli zo svojich najhlbších útrob vydolovať freneticky šťastnú náladu, stvárniť desiatky rôznorodých postáv v krátkom čase za sebou, niekedy aj naraz v jeden deň, aj počas jednej hodiny, jedného predstavenia, dať tvár a hlavu protichodným charakterom, držať v hlave stovky strán textu, čo celé poriadne udieralo na hlavu.
Akoby sa všetko, čo mala Lucia v hlave, v jednej sekunde razom premenilo na nechutnú realitu.
Zazvonil jej telefón. Na displeji svietilo varovnými písmenami MAMA, a to neveštilo nič dobré, lebo mama jej v posledných rokoch volávala, len keď to bolo skutočne viac ako nevyhnutné. Lucia odišla od Cholerika trochu bokom a zdvihla to.
Pozeral na ňu, ako sa jej roztriasli ruky.
Bez slova zložila a ostala tam stáť, v tranze. Nemusel sa nič pýtať.
„Zomrel mi otec," povedala a sama tým slovám ani neverila. „Musím ísť," začala zo seba zhadzovať smradľavé handry.
„Ale..." Cholerik rozmýšľal, čo má povedať – roztočený deň, kopa peňazí v lufte. Nesplnia plán. Budú v mínuse, rozpočet v prdeli. Ale smrť je smrť, a ešte k tomu otec...

Milan Buno, literárny publicista