Foto: Ikar
Jojo Moyesová písala desať rokov pre britský denník The Independent. Istý čas strávila v Hongkongu ako dopisovateľka novín Sunday Morning Post. V roku 2002 jej však vyšiel prvý román a od tých čias sa živí ako spisovateľka na voľnej nohe.
Píše najmä romantické príbehy, ktoré sa však vyhýbajú klasickým žánrovým klišé a za ktorými sa skrýva vážnejší podtext.
Každá jej kniha sa umiestňuje na popredných miestach európskych i amerických rebríčkov bestsellerov. Jej diela preložili do jedenástich jazykov. Je jednou z mála autoriek, ktoré dva razy získali za svoje knihy ocenenie Romantický román roka.
Jojo Moyesová si získala milióny verných čitateľov po celom svete, vrátane Slovenska. Píše kvalitné ženské romány a novinka Zakázané ovocie sem určite zapadne. Ako povedala kedysi Virginia Woolfová, „každý má v sebe vlastnú minulosť ako stránky zatvorenej knihy, ktorú pozná naspamäť a jeho priatelia si môžu prečítať iba jej názov.“
Príbeh nás zavedie do ospalého prímorského mestečka Merham, ktoré neponúka v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia veľa vzrušenia. Aspoň v očiach mladej Lottie a Celie, ktoré vyrastajú v jednom dome takmer ako sestry.
Keď sa do Arcadie, veľkolepého sídla v štýle art deco, nasťahuje skupina bohémov, Lottie a Celiu priláka ich alternatívny spôsob života, taký poburujúci pre miestnych obyvateľov. Lenže to, čo sa v dome stane, má napokon tragické a trvalé následky pre všetkých.
Teraz, takmer po päťdesiatich rokoch, Arcadiu renovujú a znova vyvoláva u Merhamčanov silné emócie. Ako sa dom prebúdza k životu, prebúdzajú sa aj tajomstvá pochované pred mnohými rokmi.
A vynára sa otázka – môže človek uniknúť pred svojou minulosťou?
Zakázané ovocie je pohodové čítanie, ktoré sa odohráva spočiatku v minulosti, kedy sledujeme ospalé mestečko a dve kamarátky. Potom sa presunieme do súčasnosti, aby sme zistili, že všetko, čo robíme, zanecháva stopy...
Začítajte sa do novinky Zakázané ovocie:
ČASŤ PRVÁ
Jeden
Freddie znova vracal. Tentoraz jasne trávu, trčala spenená v smaragdovej mláčke pri vysokom bielizníku, niektoré steblá ani neboli porušené.
„Koľko ráz ti to mám hovoriť, trdlo?“ zvolala Celia. Práve stúpila do mláčky v letných sandáloch. „Nie si kôň.“
„Ani krava,“ dodala Sylvia od kuchynského stola. Starostlivo lepila obrázky domácich spotrebičov do výstrižkového albumu.
„Nijaké zviera. Mal by si jesť chlieb, nie trávu. Tortu. Normálne potraviny.“ Celia si vyzula topánku, držala ju v prstoch nad kuchynským drezom. „Fuj, si nechutný. Prečo to stále robíš? Mami, povedz mu. Mal by to aspoň po sebe odpratať.“
„Utri to, Frederick môj zlatý.“ Pani Holdenová sedela v kresle pri kozube a hľadala v novinách, kedy budú v televízii vysielať Dixon z Dock Greenu. To jej poskytovalo náhradu, odkedy pán Churchill rezignoval. Ale aj od posledných problémov s manželom. Samozrejme, zmienila sa iba o pánu Churchillovi. Povedala Lottie, že ona a pani Antrobusová doteraz pozerajú všetky epizódy, ten program je jednoducho skvelý. Ale ona a pani Antrobusová ako jediné obyvateľky Woodbridge Avenue vlastnili televízor a s radosťou rozprávali svojim susedom, aké úžasné sú takmer všetky programy.
„Odprac to, Freddie. Fuj! Prečo ja mám brata, ktorý žerie žrádlo určené zvieratám?“
Freddie sedel na dlážke pri kozube, v ktorom sa nekúrilo, a chodil malým modrým nákladiakom hore-dolu, nadvihujúc rožky na koberci. „To nie je zvieracie žrádlo,“ zamrmlal spokojne. „Boh povedal, aby sme to jedli.“
„Mami, teraz berie meno Božie nadarmo.“
„Nemal by si hovoriť Boh,“ vyhlásila Sylvia rázne a prilepila obrázok mixéra na ružový papier. „Zrazí ťa na zem.“
„Som si istá, že Boh nespomínal trávu, Freddie môj zlatý,“ povedala pani Holdenová roztržito. „Celia moja drahá, mohla by si mi podať okuliare? Tuším tie noviny tlačia čoraz menším písmom.“
Lottie trpezlivo stála pri dverách. Prežila dosť únavné popoludnie a túžila čím skôr sa dostať von. Pani Holdenová trvala na tom, aby jej ona a Celia pomohli upiecť snehové pusinky na predaj v cirkevnom spoločenstve, hoci obe dievčatá pečenie neznášali, a Celii sa po desiatich minútach podarilo uliať, vyhlásila, že ju bolí hlava. Takže Lottie musela počúvať lamentovanie pani Holdenovej nad bielkami a cukrom a predstierala, že nevidí, ako nervózne šermuje rukami a v očiach má slzy. Tie hrozné pusinky boli teraz konečne upečené a uložené v dózach na mastnom papieri a, čuduj sa svete, Celiina bolesť hlavy akoby zázrakom pominula. Celia si obula sandál a naznačila Lottie, že už idú. Prehodila si cez plecia sveter a narýchlo si v zrkadle prihladila vlasy.
„Tak kam idete, dievčatá?“
„Do kaviarne.“
„Do parku.“
Celia a Lottie to povedali naraz, potom na seba vyplašene pozreli, akoby si to navzájom vyčítali.
„Ideme aj tam, aj tam,“ vyhlásila Celia rázne. „Najprv do parku, potom na kávu.“
„Budú sa pusinkovať s chlapcami,“ ozvala sa Sylvia, ešte vždy sklonená nad albumom. Strčila si koniec vrkoča do úst. Podchvíľou si ho vyťahovala hodvábne mokrý.
„Mmmmmmmmua. Fuj! Cmuk-cmuk.“
„Nepite veľa kávy. Dobre viete, že z toho musíte chodiť na záchod. Lottie, srdiečko, daj pozor, aby Celia nepila veľa kávy. Najviac dve šálky. A o pol siedmej nech ste nazad.“
„Na hodine náboženstva sme sa učili, že zem sa o nás postará,“ Freddie zdvihol pohľad.
„A vidíš, zjedol si trávu a bolo ti zle,“ podotkla Celia. „Nemôžem uveriť, že ho nevieš donútiť, aby to po sebe upratal, mami. Jemu sa všetko prepečie.“
Pani Holdenová si vzala okuliare, pomaly si ich dala na nos. Tvárila sa ako človek, ktorému sa len tak-tak darí udržať sa na hladine rozbúreného mora a tvrdí, že je na suchej zemi, hoci očividne nie je. „Freddie, choď povedať Virginii, aby priniesla handru. Dobrý chlapec! A ty, milá Celia, sa netvár tak zhrozene. Lottie, naprav si blúzku, srdiečko. Vyzeráš čudne. Tak teda, dievčatá, dúfam, že nejdete obzerať tú novú paniu, však nie? Nechceme, aby si myslela, že obyvatelia Merhamu sú nejakí dedinčania a len postávajú s otvorenými ústami.“
Na chvíľu zavládlo ticho – Lottie videla, ako Celii zružoveli uši. Ona ich nemala ani trochu teplé, za tie roky sa naučila hocičo zapierať aj pred tvrdšími ľuďmi. „Z kaviarne pôjdeme rovno domov, pani Holdenová,“ vyhlásila Lottie rázne. Samozrejme, mohlo to znamenať čokoľvek.
--
Bol to deň veľkého rozruchu, ľudia prichádzali sobotnými vlakmi z Liverpool Street, iní, len o niečo menej bledí, sa neochotne vracali do mesta. V takýchto dňoch po chodníkoch chodili chlapci a tlačili narýchlo zmontované drevené vozíky dovysoka naložené kuframi. Za nimi kráčali vyčerpaní muži v pekných letných oblekoch, držali pod pazuchu manželky a tešili sa, že za pár pencí môžu začať každoročnú dovolenku ako králi. Alebo aspoň nemusia vláčiť svoje kufre do hotela.
Takže ten príchod takmer nikto nevidel a nehovoril o tom. Pravda, okrem Celie Holdenovej a Lottie Swiftovej. Sedeli na lavičke v mestskom parku s výhľadom na štvorkilometrové nábrežie a fascinovane hľadeli na sťahovacie auto, zelenú kapotu bolo pod borovicami ledva vidieť, ligotala sa v popoludňajšom slnku.
Pod nimi sa doľava ťahali vlnolamy ako tmavé zuby na hrebeni, odliv sa valil po mokrom piesku, drobné postavičky čelili nezvyčajne silnému vetru. Neskôr sa dievčatá zhodli v názore, že príchod Adeline Armandovej sa takmer rovnal príchodu kráľovnej zo Sáby. Teda, keby sa kráľovná zo Sáby rozhodla prísť v sobotu počas najrušnejšieho týždňa mernhamskej letnej sezóny. To znamenalo, že všetci ľudia – pani Colquhounsová, Alderman Elliottovci, domáce panie z Parade a im podobní –, na ktorých sa normálne dalo spoľahnúť, že posúdia extravagantné spôsoby nových príchodzích s plnými nákladnými autami kufrov, s veľkými obrazmi, na ktorých neboli portréty členov rodiny ani cválajúce kone, ale veľké farebné machule namaľované bez nejakej predlohy, množstvo kníh a artefaktov, očividne zahraničných, nestáli mlčky pri bránkach a nepozorovali vytrvalú procesiu, ktorá mizla v dome na nábreží postavenom v štýle art deco, dlho neobývanom. Stáli v rade u mäsiara na Marchant Street alebo sa ponáhľali na stretnutie spolku majiteľov penziónov.
„Pani Hodgesová vravela, že pochádza z kráľovskej rodiny. Maďarskej alebo akej.“
„To nemyslíš vážne.“
Celia hľadela na priateľku s vyvalenými očami. „No vážne. Pani Hodgesová sa rozprávala s pani Anstyovou, ktorá pozná právnika alebo koho, kto mal na starosti dom, a skutočne je to nejaká maďarská princezná.“
Dolu pod nimi si rodiny uchmatli kúsky pláže, rozdelili si ich medzi sebou a teraz sedeli za pásikavými vlnolamami alebo sa uchýlili pred búrlivým morským vetrom do plážových chatiek.
„Armandová nie je maďarské meno.“ Lottie zdvihla ruku, aby jej vlasy prestali liezť do úst.
„Ach! A to ako vieš?“
„Je to blbosť, nemyslíš? Čo by maďarská princezná robila v Merhame? Určite by sa radšej usadila v Londýne. Alebo na Windsorskom hrade. Nie v tejto ospalej diere.“
„Určite nie v tvojich končinách Londýna,“ poznamenala Celia opovržlivo.
„Nie,“ pripustila Lottie, „nie v mojich končinách Londýna.“ Z Lottiných končín Londýna nepochádzal nikto zaujímavý. Východné predmestie bolo obstavané narýchlo vybudovanými továrňami, z jednej strany stáli chrbtom k plynárňam, z druhej strany k celým hektárom nevábnych slatín. Keď ju v prvých rokoch vojny evakuovali do Mernhamu, musela sa pretvarovať, keď sa jej súcitní dedinčania pýtali, či jej chýba Londýn. A rovnako ju ohromilo, keď sa jej pýtali, či jej chýba rodina. Potom sa prestali pýtať.
Milan Buno, literárny publicista
Vypočujte si AUDIO úryvok. Z knihy číta Lucia Vráblicová:
