dherný príbeh o sile slov. Najmä tých napísaných v tisíckach kníh, ktoré ukrývajú zaprášené police... Novinku Parížska knižnica od Janet Skeslien Charles si vychutnáte. Autorka sa inšpirovala skutočnými príbehmi knihovníkov, ktorí počas druhej svetovej vojny porazili nacistov. Spoznáte statočnú Odile a jej kolegov z Americkej knižnice v Paríži. Budete sledovať nástup fašizmu v Európe, rozmáhajúcu sa cenzúru a napokon aj deportácie niektorých klientov knižnice do integračných a koncentračných táborov.
Príbeh Parížska knižnica vychádza v 20-tich jazykoch, vrátane slovenčiny, čo Janet veľmi potešilo a posiela odkaz svojím slovenským čitateľom:
Ocitneme sa v Paríži roku 1939. Ambiciózna Odile Souchetová získava vysnívanú prácu v Americkej knižnici a črtá sa jej nádejný vzťah so šarmantným policajtom. Do mesta čoskoro vpochodujú nacisti a hrozí, že stratí všetko, čo jej je drahé, vrátane milovanej knižnice. S priateľmi knihovníkmi využijú vlastné zbrane, knihy, a postavia sa nepriateľom na odpor. Po skončení vojny však namiesto oslavy slobody okúsi Odile trpkosť neodpustiteľnej zrady.
Presúvame sa do roku 1984. Študentku Lily v montanskom malomeste zaujme postaršia osamelá suseda, celkom odlišná od miestnych obyvateľov. Čím viac sa dozvedá o jej minulosti, tým viac ju prekvapuje, že ich spája nielen láska k jazyku, podobné túžby či dokonca sklon k závisti, ale aj dávne temné tajomstvo.
Parížska knižnica z vydavateľstva Ikar je nádherný príbeh o sile kníh a literatúry ako takej. Spomínajú sa tam konkrétne tituly, spôsob ukladania a radenia kníh, práca knihovníkov. Vstúpte do sveta kníh. Presvedčte sa, aké hrozivé dôsledky môžu mať naše rozhodnutia. A potvrďte si odvekú pravdu, že človeka určujú jeho vzťahy: k rodine, známym, no i k spisovateľom.
Vypočujte si úryvok. Z knihy číta Lucia Hurajová:
Začítajte sa do novinky Parížska knižnica:
„Najviac sa mi na Paríži páčilo, že je to mesto čitateľov,“ ozvala sa suseda.
Rozhovorila sa. V Paríži si vraj ľudia u priateľov všímali knihy podobne ako nábytok. Letá trávila čítaním kníh v bujných parkoch. Potom sa podobne ako trpasličie palmy v črepníkoch v Tuilerijských záhradách, ktoré pri prvých náznakoch mrazu odnášali do skleníka, aj ona skrývala pred zimou v knižniciach, kde čítala pri oknách s výhľadom na mesto.
„Rada čítate?“ spýtala som sa napokon. U mňa sa čítanie spájalo so školou a brala som ho len ako povinnosť.
„Čítanie je môj život,“ odvetila suseda. „Najradšej mám knihy o dejinách, ale aj o tom, čo sa deje vo svete.“
To mi pripadalo asi také zábavné ako dívať sa na topiaci sa sneh. „Čo ste čítali v mojom veku?“
„Mala som rada romány, ako je Tajná záhrada. Vtedy sa o dianie vo svete väčšmi zaujímalo moje dvojča, brat Rémy.“
Mala dvojča, zaujímavé. Chcela som sa naňho spýtať, no respondentka medzitým prešla na inú tému. Rozbásnila sa o tom, že Parížania rovnako ako literatúru milujú jedlo. Aj po vyše štyridsiatich rokoch si pamätala báječný koláčik financier, ktorý jej na oslavu prvého dňa v práci priniesol otec. Pri spomienke na maslovú dochuť mandlí v ňom aj teraz od pôžitku zatvárala oči. O mame povedala, že mala rada kávové rezy nazývané opéra, spojenie kvalitnej tmavej čokolády, jemného cesta a silnej kávy. Už francúzske názvy tých koláčikov zneli sladko.
„Paríž sa vám prihovára,“ pokračovala ďalej zasnívane. „Akoby si hmkal vlastnú melódiu. V lete si ľudia nechávajú otvorené okná a okolím sa nesie zmes vravy, skladieb a zvukov. Niekto hrá na klavíri, inde zas počuť, ako si hráči miešajú a rozdávajú karty, ďalší sa zas pokúša naladiť na rádiu obľúbenú stanicu. Do toho z námestia dolieha džavot detí, hádky či klarinet pouličného umelca.“
„Akoby som tú krásu počula,“ ozvala sa mamka zasnene.
Pani Gustafsonovú sme najčastejšie vídavali v nedeľu v kostole. Po omši odchádzala so spustenými plecami a s pohľadom vyhasnutým ako vypnutý neónový názov baru. Teraz jej však oči žiarili. Čím dlhšie hovorila o Paríži, tým viac sa jej ostré črty tváre a hlas zjemňovali. Nechápala som, prečo odtiaľ odišla.
Mamka sa znenazdajky spýtala: „Ako sa vám žilo počas vojny?“
„Ťažko,“ odvetila pani Gustafsonová a tuhšie zovrela šálku. Keď zakvílili poplachové sirény, skrývala sa s celou rodinou pred náletom v pivnici. Jedlo dostávali na prídel, čo znamenalo, že dostali mesačne jedno vajce na osobu. Všetci chudli a chudli, až sa zdalo, že sa vyparia. Nacisti hliadkovali po uliciach a miestnych náhodne prehľadávali. Chodili všade ako vlci vo svorkách. Ľudí zatýkali bez najmenšieho dôvodu. Vlastne si ho vždy našli – stačilo napríklad porušiť večierku.
Nie sú večierky len pre pubertiakov? Angel, sestra Mary Louise, sa na tie svoje všade ponosovala.
„Čo z Paríža vám najviac chýba?“ spýtala som sa pre zmenu ja.
„Rodina a priatelia,“ odpovedala pani Gustafsonová a pohľad jej zmútnel. „Chýbajú mi ľudia, ktorí mi rozumeli. Chýba mi môj jazyk. A pocit domova.“
Netušila som, čo na to povedať. V obývačke zavládlo ticho. Mamka a ja sme sa mrvili, no susede zjavne neprekážalo. Nedbajúc na nič dopila čaj.
Keď si mamka všimla, že pani Gustafsonová už nemá čaj, využila príležitosť a postavila sa s tým, že uvarí ďalší.
Na polceste však náhle zastala. Zapotácala sa a rukou zamávala pred sebou, len-len že sa zachytila o kredenc. Kým som sa spamätala, už pri nej stála pani Gustafsonová. Podopierajúc ju odprevadila do kresla späť k nám. Čupla som si k nej. Líca mala červené a sťažka, prerývane dýchala, akoby lapala vzduch.
„To nič nie je,“ ozvala sa napokon. „Prirýchlo som sa postavila, to je normálne.“
„Už sa vám to stalo?“ zaujímala sa pani Gustafsonová.
Milan Buno, knižný publicista
