AP: Po dvojici novinárov v Mariupole išli Rusi, utiekli na poslednú chvíľu

Jediní dvaja novinári pracujúci pre zahraničné médiá podávali v posledných dňoch svedectvo o utrpení obyvateľov obkľúčeného Mariupolu a o útokoch Ruska na civilné ciele v tomto meste na juhovýchode Ukrajiny. Aj preto, že ich spravodajstvo protirečilo oficiálnej propagande Moskvy, stali sa z Mstyslava Černova a Jevhena Maloletku terče pre ruské sily. Z Mariupolu sa im s pomocou ukrajinských vojakov podarilo utiecť na poslednú chvíľu. Ich príbeh priniesla agentúra AP, pre ktorú pracujú.

"Rusi nás prenasledovali. Mali zoznam mien, vrátane našich, a približovali sa," začína rozprávanie Černov, ktorý s Maloletkon dokumentoval obliehanie Mariupolu od prvého dňa vojny.

"Robili sme reportáž vo vnútri nemocnice, keď sa chodbami začali približovať ozbrojenci. Chirurgovia nám dali biele úbory, ktoré sme si obliekli ako maskovanie. Za úsvitu dovnútra náhle vtrhol tucet vojakov. 'Kde sú tí novinári, do riti?' pýtali sa. Pozrel som sa na pásky na ich rukách - modrá, ukrajinská - a premýšľal, aké pravdepodobné je, že to sú prestrojení Rusi. Vykročil som dopredu, aby som sa identifikoval. 'Prišli sme vás dostať von,' povedali," hovorí fotograf a filmár narodený v ukrajinskom Charkove.

Skupina vybehla von a deväť, desať minút utekala ulicami a vybombardovanými budovami. Keď ruské rakety dopadali príliš blízko, ľahli si všetci na zem. Nakoniec sa aj s pomocou obrnených vozidiel dostali do istého suterénu. Až tam im jeden policajt povedal, prečo ukrajinskí vojaci riskovali svoje životy, aby ich dostali z nemocnice.

"Keď vás (Rusi) chytia, natočia vás na kameru a donútia povedať, že všetko, čo ste tu natočili, je lož," vysvetlil im. "Všetko vaše úsilie a všetko, čo ste v Mariupole urobili, príde navnivoč," dodal policajt.

Černov s Maloletkým z mesta, ktoré pred vojnou malo 430.000 obyvateľov, do sveta posielali informácie o živote bez elektriny, telefonického signálu, vody či dodávok jedla, o zabitých deťoch, o útokoch na obytné domy, nemocnice. Práve od dvojice novinárov, ktorí často komunikovali iba cez satelitný telefón, sa veľká časť sveta dozvedela o ruskom útoku na pôrodnicu v Mariupole, ktorý sa stal symbolom brutality tejto vojny.

Keď 15. marca v jednej z nemocníc fotili a natáčali útok, ktorý sa ruská propaganda snaží bagatelizovať, dorazili na miesto ruské tanky. "Boli sme obkľúčení: tucty doktorov, stovky pacientov a my," spomína Černov. Po zotmení dorazili ukrajinskí vojaci.

"Nepripadalo mi to ako záchrana. Prišlo mi, že nás len vezú z jedného nebezpečenstva do druhého. V tom čase už nikde v Mariupole nebolo bezpečne... Každú chvíľu ste mohli zomrieť," hovorí tridsiatnik, ktorý sa nakoniec s kolegom a trojčlennou rodinou dostal do vozidla Hyundai smerujúceho v humanitárnom konvoji preč z obkľúčeného mesta.

"Ľudia boli nervózni. Hádali sa, kričali na seba. Každú chvíľu sa objavilo lietadlo alebo nálet. Krajina sa triasla. Prešli sme pätnásť ruských kontrolných stanovíšť. Na každom z nich sa matka sediaca vpredu nášho auta divoko modlila, dosť hlasno na to, aby sme to počuli," rozpráva Černov, ktorý pri prejazde každou ďalšou kontrolou strácal nádej, že Mariupol vojnu prežije.

"Z Mariupolu sa toho dňa dostalo preč asi 30 000 ľudí - toľko, že ruskí vojaci nemali čas nazerať dôkladne do áut s oknami zakrytými trepotajúcimi sa kúskami igelitu," hovorí. "Keď sme zastavili pred šestnástym kontrolným stanovišťom, počuli sme hlasy. Ukrajinské hlasy. Cítil som obrovskú úľavu. Matka, ktorá sedela vpredu, začala plakať. Dostali sme sa preč," hovorí Černov.

"Boli sme poslední novinári v Mariupole. Teraz už tam žiadni nie sú," dodáva.