Filmovou cenzúrou v Československu v rokoch 1962 až 1970 sa zaoberá publikácia Vadí - nevadí, ktorú vydal Národný filmový archív. Historik Lukáš Skupa na príklade barrandovského štúdia rekonštruuje filmový cenzúrny systém a odkrýva vzťahy medzi vedením kinematografie, štúdia a cenzúrnych inštitúcií na čele s Hlavné správou tlačového dohľadu a ideologickým oddelením ÚV KSČ.
Veľa filmov vyrobených v sledovanej dekáde sa nedostalo k publiku a skončilo v trezore. Až po novembri 1989 sa zmenil systém schvaľovania a štúdia dostali slobodu. V kinách sa tak objavili zakázané fotografie z 60. rokov, ktorých negatívy boli podľa možností doplnené o zcenzúrované časti. Ako prvé mali premiéru Skřivánci na niti Jiřího Menzela. Potom nasledovala politická dráma Ucho, ktorá v roku 1969 zavŕšila tvorivú spoluprácu Karla Kachyňu a Jana Procházku; v trezore sa ocitli aj ich ďalšie filmy Kočiar do Viedne, Smešný pán či Noc nevesty.
Názov knihy Vadí-nevadí evokuje film Věry Chytilovej Sedmokrásky, ktorého hrdinky sa rozhodnú, že keď sa všetko okolo nich na svete kazí, budú pokazené tiež ony. Hrou vadí - nevadí testujú limity svojho okolia i seba samých. "Do podobnej hry sa v 60. rokoch púšťali ľudia zainteresovaní do filmovej cenzúry," uviedol Skupa. Pojem cenzúra však nepoužíva v tradičnom význame, teda v zmysle reštriktívn inštitúcia, ktorá zakazuje a marí umelecké zámery. Chápe ho ako komunikáciu v podobe vyjednávania rôznych článkov cenzúrnej sústavy. Narušuje tak obvyklé predstavy o zlých cenzoroch a poškodených tvorcoch na strane druhej.
"Nešlo len o jednostranné cenzúrne príkazy, ktoré by filmári poslušne plnili. Riadili sa aj vlastnými zásadami interného schvaľovania, neraz predpokladali cenzúrne zásahy, upravovali scenár aj filmové kópie," dodal. Jeho práca je tak iným pohľadom na nejoslavovanejšie obdobie československej kinematografie, keď výrobné či právne cenzúrne pozadie malo na filmovú tvorbu nemalý vplyv.
Autor spomína takmer 140 filmov, k realizácii viac ako dvoch desiatok z nich vôbec nedošlo. Jadro publikácie, ktorej text dopĺňajú fotografie, schémy aj archívne dokumenty tvoria kapitoly, oddelené kľúčovými medzníky rokov 1962, 1965 a 1968, počas ktorých sa menila intenzita podnetov zo strany cenzúrne orgánov aj reakcia filmárov na ne. V júni 1968 bola cenzúra zrušená - a v septembri opäť zavedená. Niektoré z projektov sa uzatvárajú neskôr. Preto kniha končí v roku 1970, v čase nástupu takzvanej normalizácie a s ňou súvisiacich zmien v kinematografii.
