Hviezdne obsadenie kultovej detektívky

Trinásť cestujúcich. Podozrivý je každý z nich.

Trojdňová púť prepychového Orient expresu naprieč Európou prebieha bez problémov až do chvíle, keď uprostred noci vlak náhle zastane, lebo trať zablokovali snehové záveje. Ráno cestujúcimi, medzi ktorými je aj Hercule Poirot, otrasie správa, že amerického milionára Ratchetta našli v kupé dobodaného na smrť. Vyšetrovanie zložitého prípadu s množstvom podozrivých sa pre slávneho detektíva zmení na preteky s časom – za každú cenu musí odhaliť vraha, skôr než udrie znova...

Kto je naozaj vrahom? Napohľad nebezpečný Talian Antonio Foscarelli? Obchodný cestujúci Cyrus Hardman, ktorý vie viac, ako hovorí? Alebo skôr tichý, korektný, ale zdržanlivý muž s povýšeneckým výrazom na tvári Edward Henry Masterman?
Môže to byť ktokoľvek...

Detektívka Vražda v Orient exprese je rozdelená na tri časti: V prvej majú slovo Fakty – zločin, telo a Poirot odmietne prípad.

Druhú časť tvoria výpovede svedkov – čo kapitola, to výpoveď jedného z cestujúcich. Na záver zhrnutie výpovedí, dôkazný premet zbraň a prehliadka batožiny cestujúcich.
V tretej časti si Hercule Poirot sadne a uvažuje. Ktorý z nich? Skúma detaily, zaujme ho škvrna v maďarskom pase, aj krstné meno kňažnej Dragomirovovej. Na rad príde desať otázok, dve teórie a nečakané odhalenia.

Začítajte sa do novinky Vražda v Orient exprese:

VÝZNAMNÝ CESTUJUCI V TAURUS EXPRESE

Sýria, päť hodín ráno, zima. Na nástupišti v Aleppe stál vlak uvádzaný v cestovných poriadkoch pod honosným názvom Taurus expres. Boli to vlastne dva obyčajné vozne pre cestujúcich, jedálny vozeň s kuchyňou a lôžkový vozeň.
Pri schodíkoch lôžkového vozňa stál mladý francúzsky poručík v štramáckej uniforme a zhováral sa s malým zababušeným mužíkom – bolo z neho vidieť iba zružovenú špičku nosa a konce vykrútených fúzov.
Poručík Dubosc aj v treskúcej zime statočne plnil nezávideniahodnú úlohu odprevadiť na stanicu významného cudzinca. Usilovne doloval z mozgu zdvorilé vety v uhladenej francúzštine. Netušil, o čo presne išlo. Povrávalo sa všeličo – ako vždy v podobných prípadoch. Generál – jeho nadriadený – mal čoraz horšiu náladu. A potom sa z ničoho nič zjavil neznámy Belgičan – očividne pricestoval až z Anglicka. Po týždni plnom nevysvetliteľného napätia prišlo k viacerým prekvapujúcim udalostiam. Vysokopostavený dôstojník spáchal samovraždu, ďalší dôstojník nečakane odstúpil z funkcie, z niekoľkých ustarostených tvárí sa vytratilo napätie a zopár bezpečnostných opatrení sa zmiernilo. A generál zrazu omladol o desať rokov.
Dubosc náhodou zachytil časť rozhovoru medzi ním a cudzincom. „Zachránili ste nás, mon cher!" vyhŕkol dojato generál, mohutné bajúzy sa mu zachveli. „Zachránili ste česť francúzskej armády – zabránili ste krviprelievaniu! Neviem, ako sa vám poďakovať, že ste nám vyšli v ústrety a unúvali sa do takej diaľky..."
Cudzinec (menom Hercule Poirot) po pohotovej odpovedi dodal: „Ako by som mohol zabudnúť, že ste mi okrem iného kedysi zachránili život?" Nasledovala rovnako pohotová odpoveď generála, popierajúca akékoľvek vlastné zásluhy v minulosti, kde nechýbala francúzska vlasť, Belgicko, sláva, česť a podobne. Tá napokon vyústila do vzájomného srdečného objatia a rozhovor sa skončil.
Poručík Dubosc dosiaľ nebol z toho všetkého múdry, ale to mu nebránilo zhostiť sa úlohy odprevadiť pána Poirota k vlaku s horlivým oduševnením mladého oficiera so sľubnou kariérou.
„Dnes je nedeľa," poznamenal. „Zajtra, v pondelok večer, budete v Istanbule."
Túto poznámku nevypustil z úst prvý raz. Rozhovory na nástupištiach pred odchodom vlaku sa od seba veľmi nelíšia.
„Áno," prikývol Poirot.
„Zrejme sa tam zdržíte niekoľko dní..."
„Mais oui. V Istanbule som ešte nikdy nebol. Bol by hriech nevyužiť to – comme ça." Malý mužík luskol prstami. „Nikam sa neponáhľam – pobudnem tam zopár dní ako turista."
„La Sainte Sophie stojí za to," povedal poručík Dubosc, hoci spomínaný chrám jakživ nevidel.
Nástupište so zavýjaním vymietol mrazivý závan vetra. Oboch mužov striaslo. Poručíkovi Duboscovi sa podarilo nenápadne zaškúliť na hodinky. O päť päť. Už len päť minút! V nádeji, že jeho spoločník si nič nevšimol, rýchlo dodal: „V tomto ročnom období ľudia veľmi necestujú." Zdvihol zrak k oknám lôžkového vozňa.
„Nie," uznal Poirot.
„Dúfajme, že Taurus nezaveje."
„Stáva sa to?"
„Občas. Tohto roku sa to ešte nestalo."
„Dúfajme, že sa to nestane ani teraz," povedal Poirot. „Poveternostné správy z Európy znejú hrozivo."
„Veru. Balkán je zavalený snehom."
„Údajne aj Nemecko."
„Eh bien," poponáhľal sa poručík Dubosc, aby reč nestála. „Zajtra večer o sedem štyridsať budete v Konštantínopole."
„Oui," prisvedčil Poirot a zúfalo dodal: „La Sainte Sophie je naozaj krásna."
„Veľkolepá!"
Roleta na okne nad nimi vyletela nahor, z kupé vyzrela mladá žena.
Mary Debenhamová takmer oka nezažmúrila od štvrtka, keď odcestovala z Bagdadu. Ani vo vlaku do Kirkuku, ani v útulku v Mosule, ba ani poslednú noc sa nevyspala. Zunovaná polihovaním v dusnom, prekúrenom kupé sa zdvihla z lôžka a pristúpila k oknu.
Zrejme sú v Aleppe. Výhľad, prirodzene, nestál zaveľa. Dlhé, slabo osvetlené nástupište, ktorým sa rozliehali prenikavé, hašterivé hlasy Arabov náhliacich sa bohviekam. Dvaja muži pod jej oknom sa zhovárali po francúzsky. Francúzsky dôstojník a malý chlapík s obrovskými fúzmi. Tvárou jej preletel úsmev. Ešte nikdy nevidela takého zababušenca. Vonku je akiste psia zima. Preto vo vlaku kúria ani besní. Chcela spustiť okno nižšie, ale nedalo sa.
Sprievodca v lôžkovom vozni podišiel k dvom mužom. Vlak odchádza, upozornil ich, monsieur by mal nastúpiť. Malý mužík si zložil klobúk. Akú má vajcovitú hlavu! Mary Debenhamovej napriek starostiam opäť preletel tvárou úsmev. Takého komického trpaslíka nemôže nik brať vážne!
Poručík Dubosc sa lúčil. Svedomito premyslený rozlúčkový prejav – kvetnatý a uhladený – vytiahol v poslednej chvíli.
Monsieur Poirot sa nedal zahanbiť, odpovedal v podobnom duchu.
„En voiture, monsieur," posúril ho sprievodca.
Monsieur Poirot s ľútostivým výrazom na tvári zdráhavo nastúpil do vlaku so sprievodcom za pätami a zakýval poručíkovi. Dubosc zrazil podpätky a predpisovo odzdravil. Vlakom myklo a pomaly sa pohol.
„Enfin, konečne!" zašomral si popod nos Hercule Poirot.
„Bŕŕŕ," striaslo poručíka Dubosca, keď si uvedomil, aká je zima.
„Voilà, monsieur!" Sprievodca zahrnul širokým gestom elegantné kupé a úhľadne uloženú batožinu. „Kufor som vám dal sem." Veľavravne vystrel ruku.
Hercule Poirot do nej vložil poskladanú bankovku.
„Merci, monsieur," povedal sprievodca a horlivo dodal: „Mám vaše lístky, monsieur. Prosím si aj pas, ak budete taký dobrý. Cestu chcete prerušiť v Istanbule, ak sa nemýlim..."
Hercule Poirot prikývol. „Teraz nemáte veľa ľudí, však?"
„Nie, monsieur. Okrem vás len dvoch. Plukovníka cestujúceho z Indie a mladú anglickú dámu cestujúcu z Bagdadu. Bude si monsieur ešte niečo želať?"
Monsieur požiadal o malú fľašku Perrieru.
O piatej ráno nie je najpríjemnejšie nasadať do vlaku. Do svitania ostávali dve hodiny. Hercule Poirot, s vedomím, že v noci sa poriadne nevyspal, a s pocitom úspešne splnenej chúlostivej misie sa schúlil v kúte do klbka a zaspal.
Zobudil sa o pol desiatej a bez meškania sa vybral do jedálneho vozňa na šálku horúcej kávy.
Sedel tam iba jeden zákazník – mladá anglická dáma, tú zrejme spomínal sprievodca. Vysoká štíhla tmavovláska, asi dvadsaťosemročná. Pokojná vecnosť, s akou konzumovala raňajky a požiadala čašníka, aby jej dolial kávu, prezrádzala svetáčku zvyknutú na cestovanie. Na sebe mala praktické tmavé šaty z ľahkej látky, vhodné do prekúreného vlaku.
Hercule Poirot nemal inú prácu, a tak ju z dlhej chvíle po očku pozoroval. Usúdil, že mladá žena sa vie o seba postarať, kamkoľvek ju vietor zaveje. Vyžarovalo z nej zdravé sebavedomie a energia. Páčili sa mu prísne, pravidelné črty tváre a jemná biela pleť. Páčili sa mu aj lesklé čierne úhľadne zvlnené vlasy a oči – sivé, chladné, akoby neosobné. Dospel však k záveru, že je priveľmi triezva a šikovná, aby sa dala nazvať jolie femme.
Vtedy vošla do jedálneho vozňa ďalšia osoba – vysoký muž medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou, štíhly, s tmavou pleťou a vlasmi trochu prešedivenými na sluchách.
„Plukovník z Indie," zašomral si popod fúzy Poirot.
Muž pozdravil dievča s ľahkým úklonom: „Dobré ráno, slečna Debenhamová."
„Dobré ráno, pán plukovník."
Plukovník Arbuthnot zovrel operadlo stoličky naproti mladej žene. „Smiem?" spýtal sa.
„Samozrejme, nech sa páči."
„Raňajky nie sú vždy najvhodnejší čas na konverzáciu."
„Máte pravdu, ale nehryziem."
Plukovník si sadol. „Hej, chlapče!" zavolal panovačne na čašníka. Objednal si vajcia a kávu.
Nakrátko sa pristavil roztržitým zrakom na Poirotovi, potom ľahostajne preniesol pohľad inam. Poirot, dobrý znalec Angličanov, usúdil, že v duchu si povedal: Ďalší otravný cudzinec.
Ani jednému z dvoch Angličanov verných svojej povesti nebolo veľmi do reči. Vymenili si niekoľko zbežných poznámok, potom sa mladá žena zdvihla od stola a vrátila sa do svojho kupé.
Cez obed opäť sedeli za jedným stolom a ani tentoraz nevenovali cudzincovi pozornosť. Viedli však živší rozhovor ako pri raňajkách. Plukovník Arbuthnot rozprával o Pandžábe, iba sem-tam sa spýtal mladej ženy na Bagdad, kde zjavne pracovala ako vychovávateľka. Len čo vyšlo najavo, že majú zopár spoločných priateľov, boli k sebe milší a srdečnejší. Zhovárali sa o akomsi Tommym a Reggiem. Plukovník sa zaujímal, či jeho spoločníčka ide rovno do Anglicka a či sa ešte predtým nezastaví v Istanbule.
„Idem rovno domov."
„Nie je to trochu škoda?"
„Prišla som sem pred dvoma rokmi a v Istanbule som strávila tri dni."
„Aha. Popravde som rád, že cestujete rovno domov, aspoň budem mať spoločnosť." Nešikovne sa uklonil a trochu sa začervenal.
Nášmu plukovníkovi nie je ľahostajné druhé pohlavie, pomyslel si s nemalým pobavením Hercule Poirot. Cestovanie vlakom nie je o nič bezpečnejšie ako plavba po mori.
Slečna Debenhamová zdvorilo, ale akosi silene odvetila, že ju to teší. Hercule Poirot si všimol, že plukovník ju odprevadil do kupé. Keď neskôr vlak uháňal veľkolepou scenériou pohoria Taurus, tí dvaja stáli spolu na chodbe a obdivovali majestátny Ciliciansky priesmyk. Dievča nevdojak vzdychlo.
Poirot stojaci obďaleč začul, ako si mrmle popod nos: „Aká krása! Kiežby som... kiežby som..."
„Kiežby ste čo?"
„Kiežby som sa z nej mohla tešiť!"
Arbuthnot mlčal. Hranatá čeľusť mu stuhla, tvár sprísnela. „Škoda, že ste nemohli ostať bokom!" vzdychol.
„Prestaňte, prosím. Už o tom nehovorme."
„Dobre." Plukovník škaredo zagánil na cudzinca a pokračoval: „Nepáči sa mi, že vychovávateľka musí byť vždy poruke tyranským matkám a rozmaznaným malým faganom."
Zasmiala sa – ale voľajako priškrtene. „Mýlite sa. Pokorná vychovávateľka je prekonaný mýtus. Môžem vás ubezpečiť, že dnes je to presne naopak – rodičia sa boja vychovávateliek."
Zavládlo ticho. Arbuthnot sa zrejme hanbil za svoj výlev.
Čudné divadielko, preletelo hlavou Poirotovi. Neskôr si spomenul na tú myšlienku.
Do Konye prišli o pol dvanástej v noci. Dvaja Angličania vyšli z vlaku, aby si ponaťahovali údy, a prechádzali sa po zasneženom peróne.
Hercule Poirot sa uspokojil s tým, že sledoval horúčkovitú činnosť na stanici cez okno. Asi po desiatich minútach usúdil, že nezaškodí trochu sa nadýchať čerstvého vzduchu. Starostlivo sa zakrútil do plášťa, vzal si rukávnik a na elegantné topánky natiahol galoše. Takto vystrojený neisto zostúpil na perón a vykročil popri vlaku. Prišiel až k lokomotíve.
Začul akési hlasy a to ho upozornilo na dve nejasné postavy v tieni nákladného vagóna.
„Mary." povedal Arbuthnot.
Mladá žena mu skočila do reči: „Teraz nie. Až neskôr – keď bude po všetkom. Keď to bude za nami. Potom."
Poirot sa diskrétne zvrtol a pobral sa preč. Napadlo mu. Takmer nespoznal nevzrušený, strohý hlas slečny Debenhamovej. „Čudné," zamrmlal si popod fúzy.
Na druhý deň usúdil, že tí dvaja sa možno pohádali. Takmer spolu neprehovorili. Mladá žena vyzerala napätá. Pod očami mala čierne kruhy.
O pol tretej popoludní vlak zastal. Z okien sa vystrkovali hlavy. Pri koľajniciach sa zbehla skupinka ľudí a ukazovali na čosi pod jedálnym vozňom.
Poirot vyzrel von oknom a oslovil sprievodcu prechádzajúceho okolo. Keď dostal odpoveď, vtiahol dnu hlavu a obrátil sa. Len-len že nevrazil do Mary Debenhamovej; stála tesne za ním.
„Čo sa stalo?" vyhŕkla zadychčane po francúzsky. „Prečo stojíme?"
„Nič zvláštne, mademoiselle. Čosi pod jedálnym vozňom začalo horieť. Nič vážne, hneď to dajú do poriadku. Musia to opraviť. Nemusíte sa báť, verte mi."
Prudko mávla rukou, akoby bolo nepodstatné, či je to nebezpečné alebo nie. „Áno, samozrejme. Ale ten čas!"
„Čo s časom?"
„Budeme meškať."
„Možno," pripustil Poirot.
„Ale my nesmieme meškať! Vlak má prísť do Haydarpasy o šesť päťdesiatpäť, potom treba prejsť cez Bospor a chytiť Simplon Orient expres na druhom brehu o deviatej. Pri hodinovom alebo dvojhodinovom meškaní to nestihneme."
„Možno nie," uznal Poirot. Ukradomky na ňu zaškúlil. Ruka zvierajúca obločný rám sa jej chvela, pery takisto. „Je to pre vás také dôležité, mademoiselle?" spýtal sa.
„Samozrejme. Musím – jednoducho musím chytiť ten spoj." Zvrtla sa a zamierila po chodbičke k plukovníkovi Arbuthnotovi.
Obávala sa zbytočne. O desať minút sa vlak znovu pohol. Meškanie cestou znížili a do Haydarpasy prišli iba o päť minút neskôr.
Plavba cez Bospor bola búrlivá, Poirot z nej nemal radosť. Na lodi ho oddelili od ostatných spolucestujúcich z vlaku. Potom ich už nevidel.
Keď pristáli, od Galatského mosta sa dal odviezť rovno do hotela Tokatlian.

Milan Buno, literárny publicista

Pozrite si oficiálny trailer k filmu Vražda v Orient exprese: