Návykové severské krimi Pochované klamstvá

Pochované klamstvá je špičkové severské krimi, ktoré zhltnete, ani neviete ako. Skvele premyslená zápletka, neustále prekvapenia, ktoré vás nenechajú na pokoji a postavy, ktoré si zamilujete.
V ten osudný deň prší. Do kancelárie advokáta Martina Bennera sa dobýja zúfalý muž so slovami, že jeho sestra potrebuje pomoc. Háčik je v tom, že je mŕtva.

Skôr než spáchala samovraždu, priznala sa k piatim vraždám. Médiá ju s obľubou nazývali sériovou vrahyňou, vyslúžila si pseudonym Sara Texasová. Brat sa po smrti svojej sestry snaží očistiť jej pamiatku a nájsť jej strateného syna Mia.
Martin Benner má všetko. Kariéru, záujem žien, malé dieťa. Má však aj svoje slabé stránky. Jeho najväčšou slabosťou sú výzvy. V honbe za pravdou sa dopustí fatálneho omylu. Z úspešného advokáta sa stáva obyčajná figúra vo vysokej hre, ktorá vyústi v tú najdesivejšiu nočnú moru.

Pochované klamstvá sú prvou časťou dvojdielneho švédskeho trileru. A verte, že sa nebudete vedieť dočkať druhej knihy. Autorka rozohrala perfektnú hru na mačku a myš. Keď už si myslíte, že viete...príde logický zvrat a vy ste opäť na pochybách. Nebudete vedieť, kto má vlastne pravdu a či Sara naozaj zabila všetkých päť ľudí.

Martin Benner vám vlezie pod kožu. Nie je to žiadny svätuškár, idealista ani vzor rodičovstva...no vzal si neter, keď jej zomreli pri leteckej nehode rodičia a stará sa o ňu. Snaží sa, ako najviac vie, no robí chyby. Aj vo vzťahu so ženou, ktorú nekonečne miluje...

Kristina Ohlssonová je politologička, donedávna zastávajúca pozíciu príslušníčky Protiteroristickej jednotky Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE). Pracovala v radoch Švédskej bezpečnostnej služby, na ministerstve zahraničných vecí a v Švédskej akadémii národnej obrany, kde pôsobila ako mladá expertka na konflikty na Blízkom východe a zahraničnú politiku Európskej únie.

Kto je najobľúbenejším severským autorom? HLASUJTE v ankete a hrajte o 100 super cien!

Začítajte sa do novinky Pochované klamstvá:
PRVÁ ČASŤ
„Ide o moju sestru.“
PREPIS ROZHOVORU S MARTINOM BENNEROM (MB)
PUBLICISTA: FREDRIK OHLANDER (FO), novinár na voľnej nohe
Miesto stretnutia: izba č.714, Grand Hôtel, Štokholm
MB: Rozpoviem vám príbeh. Hneď na začiatku vás však chcem upozorniť, že mi nebudete veriť. V poriadku? A viete čo? Seriem na to. Pretože musím niekomu porozprávať o tom, čo sa mi stalo. Od začiatku až do konca. Bez prerušenia.
FO: Dobre, nebudem vás prerušovať. Vlastne som za to aj zaplatil. Nie som ani policajt, ani sudca. Budem ticho sedieť a počúvať.
MB: Dúfam. Najdôležitejšie však nie je, že ma budete počúvať, ale že si budete robiť poznámky. Aby sa môj príbeh navždy zachoval. V opačnom prípade nemá náš rozhovor žiaden zmysel. Rozumiete mi?
FO: Samozrejme. Preto som tu. Chcem počuť vašu verziu príbehu.
MB: Nebudete ju počuť.
FO: Prosím?
MB: Vraveli ste, že ste tu, aby ste si vypočuli moju verziu, čo sa stalo. Naznačujete teda, že existuje viacero verzií. Moja a ešte aj niekoho iného. To však nie je pravda.
FO: V poriadku.
MB: Viem, myslíte si, že som buď hlúpy, alebo naozaj pomätený. Ubezpečujem vás, že nie som ani jedno.
FO: Čo keby sme začali pekne od začiatku a nediskutovali o tom, čo si myslím či nemyslím. Presviedčate ma, že ste obeťou sprisahania. Tvrdíte, že vás obvinili zo zločinu, ktorý ste nespáchali.
MB: Idete na to veľmi zhurta.
FO: Naozaj?
MB: Vy ste predsa navrhovali, aby sme začali od začiatku. Sám ste to nedodržali. Pretože tento príbeh sa nezačal vo chvíli, keď som si sadol na lavicu obžalovaných.
FO: Ospravedlňujem sa, samozrejme, máte pravdu. Prečo však už nezačnete rozprávať? Nech sa náš rozhovor konečne vyvíja želaným smerom.
MB: Odpustite mi, že si dávam tak záležať na detailoch. To, čo napíšete po skončení nášho rozhovoru, bude zrejme najdôležitejšie, čo ste počas života napísali.
FO: O tom vôbec nepochybujem.
(Ticho)
MB: Skôr ako sa pustíme do práce, musím vám ešte niečo ozrejmiť.
FO: Áno?
MB: Na šibnutejší príbeh prešpikovaný samými klišé asi už nikdy v živote nenatrafíte.
FO: Myslíte?
MB: Určite. Tento príbeh sa vyznačuje všetkými špecifikami. Neobjasnená vražda. Obávaný narkobarón. Úspešný advokát závislý od sexu. A k tomu – fanfáry – malé roztomilé dieťa. Inými slovami námet na úspešný film. Keby nebolo jedného podstatného detailu.
FO: Akého?
MB: Nejde o film. Naozaj sa to stalo. Tu a teraz. Všetkým hlupákom rovno pod nosom a nikto si nič nevšimol. A sprvu sa naozaj zdalo, že o nič nejde.

1
Bol to Bobby, kto so sebou priniesol škaredé počasie. Dážď nie je v Štokholme nevídaný jav. Jasne si spomínam, že predtým ako do môjho života vstúpil on, svietilo slnko.
Takmer neustále. Isteže, občas vonku spŕchlo. Nemal som toho na práci veľa a tak mi to aj vyhovovalo. Bolo leto, čoskoro som mal ísť na dovolenku. Spolu s Lucy sme sa chystali do Nice, vylihovať na pláži a kúpať sa v mori. Popíjať kokteily a navzájom sa natierať opaľovacím krémom. Belle mala ísť na prázdniny k starým rodičom. Úplne posledná vec, ktorú si v takej chvíli želáte, je, aby vám niekto tesne pred koncom pracovného času zazvonil pri dverách. Náš asistent Helmut ho zaviedol do mojej kancelárie. Zastal na prahu dverí.
Spoznám problém na prvý pohľad. V rovnakej chvíli, ako môj zrak spočinul na Bobbym, som si uvedomil, že ma čakajú nepríjemnosti. Netýkalo sa to ani tak jeho oblečenia. Rovnako to nemalo nič spoločné s tým, že smrdel ako stará továreň na výrobu cigariet. Nie, odhalili ho oči. Boli ako dve guľky z pištole. Čierne ako uhoľ.
„O čo ide?“ spýtal som sa a ani som sa neunúval zložiť nohy zo stola. Môj pracovný čas sa totiž chýlil ku koncu.
„Najprv sa musíte so mnou pozhovárať,“ odvetil muž a vstúpil do miestnosti.
Nadvihol som obočie.
„Nie som si vedomý, že by som vás vyzval, aby ste vošli dnu,“ ozval som sa.
„Zvláštne,“ odpovedal. „Pretože presne to som urobil.“
Nato som zložil nohy zo stola a vzpriamil sa na stoličke.
Muž ku mne natiahol ruku.
„Bobby T,“ predstavil sa.
Zasmial som sa mu rovno do tváre. A nebol to vôbec príjemný smiech.
„Bobby T?“ zopakoval som. „Aké zaujímavé!“
V skutočnosti som však chcel povedať čertovsky smiešne. Došľaka, kto sa už len môže nazývať Bobby T a bývať v Štokholme? Znelo to ako hlúpa prezývka patriaca zlému gangstrovi zo zlého filmu.
„V triede sme boli dvaja chlapci s rovnakým menom. Preto nás museli odlíšiť. Jeho volali Bobby L a mňa Bobby T.“
„Aha, teda tak,“ vypadlo zo mňa. Dvaja chlapci s menom Bobby. Veľmi nezvyčajné. Vlastne nie nezvyčajné, rovno nepravdepodobné. Musel som sa veľmi premáhať, aby som sa nesmial ešte viac.
Bobby stál pred mojím kancelárskym stolom a mlčal. Premeriaval som si ho pohľadom od hlavy až po päty.
„Tak to v každom prípade bolo,“ potvrdil. „Ak ma nechcete volať Bobby T, nevadí. Pokojne mi vravte Bobby.“
Moje myšlienky sa ešte raz vrátili k americkým filmom. V nich by totiž Bobby zosobňoval obrovského černocha, ktorého matka by nosievala vo vlasoch natáčky a otec by sa živil ako bankový lupič. On sám by bol najstarší syn zo štrnástich detí a svoje frajerky by namotával na historku o tom, ako svojich súrodencov odprevádza do školy, kým jeho mama zametá chodníky. Ženy vždy naletia na podobné hovadiny. Mužom, ktorých treba ľutovať.
Ale späť ku skutočnému Bobbymu. Bol beloch, vychudnutý a pôsobil vyčerpane. Mal kučeravé vlasy, ktoré sa priam leskli od mastnoty. Čo vlastne chce tento chlapík?
„Možno by ste radšej mali prejsť priamo k veci,“ vyzval som svojho návštevníka, ktorého som začínal mať plné zuby. „Chápte, nežartoval som, keď som vravel, že môj pracovný čas sa chýli ku koncu. Navyše sa večer chystám na rande, takže by som sa predtým ešte rád osprchoval a prezliekol. To predsa chápete, nie?“

Milan Buno, literárny publicista

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Vlado Kobielsky: