Nechali ich zmiznúť. Navždy a bez milosti!

Svoj triler  Podaj mi ruku postavila práve na tom krutom období, kedy nechávala vojenská junta pod vedením prezidenta Jorgeho Videlu miznúť ľudí ako na bežiacom páse. Zdokumentovaných je asi 15-tisíc prípadov, predpokladá sa však, že junta nechala systematicky zmiznúť až 30-tisíc ľudí.
Neuveriteľné. Zverské a brutálne.

Za studenej aprílovej noci zomrie Charlie Erickssonová, keď vypadne z balkóna na jedenástom poschodí. Za sebou necháva život plný chaosu, drogových epizód a nenaplnených snov. Polícia jej smrť vyhodnotí ako samovraždu.
Charliina sestra Helene žije usporiadaný život a so sestrou sa nevídala. Snaží sa zabudnúť na rozpadnutú rodinu, matku, ktorá ich opustila, otca alkoholika a sestru, ktorá nedokázala rozlišovať medzi realitou a svojimi predstavami. Po sestrinej smrti si však začne klásť otázky.

Aká Bola Charlie naozaj?
Skutočne spáchala samovraždu?
A čo robila mesiac pred smrťou v Buenos Aires?

Stopy ju zavedú späť do minulosti, do sedemdesiatych rokov, keď sa ich matka zamilovala do argentínskeho utečenca a zmizla. Helene chce odhaliť pravdu nielen o sestrinej smrti, ale aj o matkinom osude, a pri svojej ceste je konfrontovaná s brutálnymi udalosťami z histórie, ktoré do jej života zasahujú hlbšie, než by si dokázala predstaviť.
„Strhujúci, zručne napísaný triler, temný a napínavý,“ nechali sa počuť v prestížnom Aftonbladet.
Podaj mi ruku je triler o vášni a zrade. O zločine a zmierení. Temný príbeh o tom, ako brutálne udalosti z histórie zasahujú do života hlbšie, než si dokážeme predstaviť. Nový román od držiteľky ocenenia Najlepšie švédske krimi Tove Alsterdalovej.
Hlasujte za TOP severského krimi autora
a hrajte o 100 fantastických cien!

Začítajte sa do novinky Podaj mi ruku:

Jakobsberg
2014
Obe ženy sa vykrúcali pred zrkadlom, pokúšali sa nájsť uhol, z ktorého by vyzerali najlepšie. Ľavý alebo pravý profil, to bola otázka, mali hebkú pokožku a špúlili ústa, ktoré kričali po bozku. Jedna si utrela trochu rúžu zo zubov a kútikom oka sa na ňu pozrela. Charlie mala podozrenie, že len čo vyjde von, okomentujú jej vek.
Len si tu stojte a lichoťte si, koľko chcete, pomyslela si, aj tak netušíte, čo znamená milovať. Cestou späť k baru sa zapotácala.
O živote neviete nič, nič o tom, čo je ťažké a zlé. Pri barovom pulte ju podsadol niekto v čiernom a trblietavom.
„Prepáč, ale tu som sedela ja,“ pokúsila sa prekričať hudbu.
Dievča sa pootočilo.
„A kedy?“
Charlie sa pretlačila bližšie a podarilo sa jej úmyselne zhodiť dievča zo stoličky. Na svojom stehne ucítila mužovo koleno a jeho pery na svojom uchu.
„Ty a ja sme tu asi najstarší,“ skonštatoval. „Vravíš, že si tu už bola?“ pokúšal sa konverzovať.
Charlie si odpila z tretieho drinku a otočila sa k tanečnému parketu, dunivá hudba sa vlnila a odrážala, prenikala jej telom. Áno, pomyslela si, už som tu bola. Som tu celý život. Našla som lásku a znova som ju stratila. Stále som, pretože horím. Žijem.
„Nepôjdeme inam?“ zakričal.
Na internete vystupoval pod menom Anosomtoja. Čomu to vravel, že sa venuje? Vývoju? Nemysli si, že to pôjde tak ľahko, hovorila si v duchu. Nemysli si, že som vďačná už za to, že si o niekoľko rokov mladší. Ak vôbec si.
Pozrela sa mu do očí, ale nestalo sa nič, neiskrilo to medzi nimi.
Nemohol jej pomôcť. Večer bol premárnený.
A čo ak nie? Pohľadom kĺzala po miestnosti. Muž, ktorého si všimla už predtým, tam stále stál. Pri vchode, s tvárou ukrytou v tme, osamelý, rozhliadajúci sa. Jeho pohľad na nej utkvel presne v okamihu, ako jej na tvár dopadlo svetlo, a ona to odrazu ucítila. Smiech, ktorý sa začal v lone a rozbehol sa do celého tela. Rozhorúčila sa a rozprúdila sa jej krv.
Opojenie jej vrelo v hlave. Odtisla od seba drink.
Pomaly prešla k tanečnému parketu a na chrbte cítila mužské pohľady, nepozvala ich však, aby ju nasledovali. Tancovala sama, vždy. Zdvihla ruky nad hlavu a začala sa pomaly vlniť v rytme hudby, v basových linkách, uistila sa, že muž pri dverách sa na ňu stále pozerá, že sa presunul o čosi bližšie a nemôže od nej odtrhnúť oči, a ona tie svoje privrela a tancovala, nemyslela viac na to, ako sa odtiaľ dostane.
Žiaden z tých, ktorí ho v tú noc videli kráčať po Jakobsbergu, nevedel, kým v skutočnosti je. Ľudia sa odtiaľ sťahovali, vydali sa za svojimi snami, iní sa pobrali na večnosť, firmy zanikli.
Tabule sa zvesovali, tváre vymazávali.
Rytier odbočil do centra a všimol si, že v neónovom nápise nad kinom Falken nesvietia písmená F a N. Prešiel popred okná zrušenej kaviarne Domus, kde teraz boli pokladnice supermarketu Coop.
Ak by privrel oči, znova by tam vnútri okolo okrúhleho stola uvidel starých kamošov. Zazrel by život, ako vyzeral odtiaľ. Presne vedel, pri ktorom okne sedeli, keď tu spolu boli prvýkrát. Pamätal si vôňu jej vlasov, ako sa jej krútili a neposlušne padali pred oči, ako zakláňala hlavu, keď ju rozosmial.

Milan Buno, literárny publicista