Ako vyzeral monopol na film v Československu?

Výroba a distribúcia filmov bola prvým významným odvetvím, ktorého sa v Československu po druhej svetovej vojne dotklo znárodnenie. Centralizácia kinematografie a jej podriadenie jednotnému štátnemu vedenie však "nespadli z čistého neba." Na príprave tohto kroku pracovali ľavicoví filmári a intelektuáli už za okupácie. Dekrét "o opatreniach v oblasti filmu" podpísal prezident Edvard Beneš 11. augusta 1945 a jeho rozhodnutie začalo platiť o 17 dní neskôr.

"Týmto dekrétom, ktorý predložili pánovi prezidentovi na podpis minister Kopecký a sekčný šéf Nezval, sa splnil plán na zoštátnenie filmu a československej filmovej výrobe sa otvárajú nebývalé možnosti," radoval sa hlásateľ v dobovom filmovom týždenníku. Prezidentské opatrenie, na ktorého príprave sa ako šéf filmového odboru ministerstva informácií výrazne podieľal aj básnik Vítězslav Nezval, zaviedol do kinematografie štátny monopol na takmer 50 rokov.

Súkromníci nesmeli od konca leta 1945 filmy nielen natáčať, ale napríklad ani ich kupovať v zahraničí alebo snímky distribuovať, zakázané mali aj verejné premietanie. Mohol tak robiť len štát.

Dôvodov, prečo bola kinematografie zoštátnená, bolo viacero. Veľkú úlohu zohral celkový príklon československej spoločnosti k ľavicovému svetonázoru, centralizáciui pod štátnym dozorom navrhoval dokonca Barrandovský filmový magnát Miloš Havel. Podľa jeho predstavy mal vzniknúť centrálny filmový podnik, zameraný na výrobu filmov, v ktorom by 51 percent akcií vlastnil štát a zvyšok by patril tradičným producentom. Nakoniec však stať prevzal film celkom.

Opatrenia vedúce k znárodneniu sa začali chystať v spolupráci domácich filmárov a exilovej vlády už od roku 1942 a o dva roky neskôr vznikol konkrétny plán. Vyvlastňovanie filmových podnikov - najmä kín z nemeckých rúk, ale aj spoločnosti Aktualita, ktorá nakrúcala filmový týždenník - začalo už v máji 1945.

Znárodnenie filmovej výroby a distribúcie, ktoré boli za prvej republiky i protektoriátu silne ziskové, sľubovali prínos pre štátny rozpočet. Skutočnosť sa ale od plánov trochu líšila. "V odbore vládne chaos, nemožno zistiť spoľahlivo, kde straty vznikajú, a celý odbor je čím ďalej tým viac zbyrokratizovaný," kritizoval v decembri 1946 poslanec Cyril Charvát v parlamente nedostatočnej pokroky filmového priemyslu v v štátnej správe.

Pevnejšie obrysy začala znárodnená kinematografia získavať dva mesiace po februári 1948, kedy vláda zriadila Československý štátny film (ČSF), zahŕňajúci všetky podnikania v odbore. Do polovice 50. rokov podnik prešiel reorganizáciou a od januára 1957 získala čs. kinematografia trvalejšiu podobu. Všetko zastrešovala Hlavná správa ČSF (neskôr Ústredné riaditeľstvo ČSF), pod ktorú patrili filmové štúdiá, laboratóriá, požičovňa filmov aj podnik zahraničného obchodu.

Bokom od priameho štátneho vplyvu boli kiná, ktorá už predtým často zriaďovali národné výbory. Od roku 1957 potom kiná pripadali definitívne do právomoci miestnej správy, pre ktorú boli vítaným zdrojom príjmov. Návštevníci kín vlastne financovali výrobu filmov. Peniaze z pokladní (kiná si ponechávali polovicu vstupného) smerovali cez Ústrednú požičovňu filmov späť do výroby a čs. kinematografia tak bola do istej miery nezávislá na štátnom rozpočte.

Štátny monopol vo filme oficiálne platil ešte štyri roky po novembri 1989, tvorcovia, producenti ani distribútori už ho však nebrali do úvahy. Prvým súkromným filmom bol Tankový prapor z roku 1991 (a posledným filmom natočeným v štátnom systéme Černí baroni z roku 1992).