Ilustr.foto z filmu Father of the Bridge
Najnovšia esej Martina Leidenfrosta v Postoji s názvom A ďalšia Slovenka sa vydala na Západ / Temné myšlienky o jednej globalizovanej svadbe pobúril nielen mnohých čitateľov a čitateľky Postoja ale aj manželku autora režisérku Kristínu Leidenfrostovú, ktorá verí, že jej manžel bude súhlasiť so stiahnutím textu.
Leidenfrost sa rozhodol napísať postreh zo svadby Slovenky s Rakúšanom, na ktorú bol pozvaný aj s manželkou. V úvode kritizuje, že "v snahe nájsť spoločného menovateľa sa vymazalo takmer všetko, čo na Slovensku aj v Rakúsku k svadbám patrí." Chváli výborný rizling z Wachau, dlhý výlet na lodi a nepáči sa mu, že sa svadobčania "zriekli Božieho požehnania, že nebolo žiadne čepčenie, žiadny únos nevesty, žiadna polnočná kapustnica, ani z obvyklých rakúskych svadobných zvykov nezostalo v podstate nič" ... , že to bola "svojím spôsobom globalizovaná svadba." Zároveň povýšenecky rozoberá jednotlivých hostí, pripisuje im stereotypné prívlastky, vysmieva sa ich vzdelaniu a vzhľadu. Napríklad, že ženích a jadro jeho kamarátov boli len absolventi obchodnej akadémie, čo je podľa neho "taká trošku lepšia škola pre účtovníčky", že niektorí rakúšania "boli produktami vnútrorakúskych migrácií."
Autor, ktorý má rakúsky pôvod, píše, že s rakúskymi krajanmi sa veľmi nebavil, lebo "jednak bola moja úloha na svadbe v zabávaní detí, po druhé ... že som síce nemajetný chudák, ale pritom intelektuálny snob, namyslený na šesťročnú kláštornú hardcore latinčinu a zopár iných vecí."
„Za článok svojho manžela sa hanbím a verím, že pristane na jeho stiahnutí. Uráža nielen mojich priateľov, ktorí mimochodom boli aj na našej svadbe, uráža aj mňa ako ženu. Absolútne sa neviem stotožniť s jeho neúctivými hodnoteniami, nekultúrnosťou a nevďačnosťou. Prečítala som si ho až teraz a som z toho celého v šoku,“ napísala do diskusie pod článkom Kristína Leidenfrostová, ktorá režírovala dokumentárne série na RTVS Ikony či bola jednou zo spoluautoriek série Expremiéri.
Kristína Leidenfrostová má pravdu, text je hanbou. Veľkú časť textu venuje Leidenfrost stereotypnému výsmechu vzhľadu hostí na základe národností, hlavne žien. Napríklad Slovenky boli podľa neho "božské, parádne baby" a Mexičanky "pozoruhodne škaredé".
"Na svadbe bola aj partia zo strany ženícha, ktorá priletela z Mexika, čiastočne asi aj z Peru. Vyzeralo, že tie Mexičanky boli pozoruhodne škaredé, ale dlho som si tým nebol istý: boli totiž neustále v hektickom pohybe, vyjadrovali sa, kvákajúc ako Američanky, viete, ako také žabky na LSD, nedalo sa pokojne na ne pozerať.
Až keď si Mexičanka okolo polnoci sadla so štyrmi žemličkami s pečeňovým syrom, mal som istotu: áno, tie Mexičanky boli škaredé ako noc.
Zaujímavé na tom bolo, aké boli pritom sebavedomé. Buď na mexické pomery nie sú až také škaredé. Alebo sa cítia byť peknými, lebo sa mexická spoločnosť k nim tak správa. Lebo majú lóve," napísal Leidenfrost, s ktorým sa v minulosti po zverejnení homofóbneho komentára rozlúčili v rakúskom Die Presse či berlínskom Neues deutschland.
Hoci sa autor štylizuje do pozície "intelektuála so šesťročnou kláštornou hardcore latinčinou", svojim textom ukázal, že rozmýšľa na základe malomeštiackych predsudkov, závisti a nadradenosti. Článok je aj ukážkou absencie ohľaduplnosti k právu manželov pozvať si na svadbu koho chcú, urobiť si ju v súkromí a podľa svojich predstáv.
Leidenfrost ďalej píše, že dúfa, že jeho riadky nespôsobia, že ho už nikto v živote na svadbu nepozve. Po tomto texte sa môže spoľahnúť, že sa určite budú hrnúť ponuky na ďalšie akcie od svadobčanov, ktorí túžia po podobnom "úžasnom poďakovaní" za pozvanie.
