Obálka knihy
Vory v zakone, ako sa často hovorí ruskej mafii, vznikli najmä vo väzniciach a gulagoch, kde si vyvinuli jedinečnú kultúru. Jej príslušníci sa značkovali premyslenými tetovaniami a dodržiavali takzvaný „zlodejský zákon“ – prísny systém, ktorý zakazoval všetky platené zamestnania a akúkoľvek spoluprácu so silovými zložkami štátu.
Vory je dokument o zločineckej triede sformovanej v stalinských táboroch – hrozbe presahujúcej hranice Ruska –, o voroch v zakone.
Mark Galeotti je špičkový odborník na ruský organizovaný zločin, konzultant vlád a policajných zložiek. Ako expert a autor množstva materiálov o medzinárodnom zločine a ruských bezpečnostných záležitostí pôsobil ako poradca britského ministerstva zahraničných vecí a viacerých vládnych aj policajných agentúr v Európe a Severnej Amerike.
Vo svojej knihe prináša fascinujúce dejiny vorov v zakone – skupiny, ktorá zdarne prežila všetky zmeny od stalinizmu, studenej vojny, sovietskej okupácie Afganistanu až po finálny kolaps komunistického experimentu.
„Táto kniha vznikala v podstate tridsať rokov, a nazhromaždilo sa v nej viac dlhov a záväzkov ako má na rováši začínajúci drogový díler, ktorému nepraje šťastie,“ tvrdí autor Mark Galeotti. Využil tak desaťročia podrobného výskumu, aby priniesol jedinečnú štúdiu vorov na ceste k moci od skromných počiatkov cez nespútanú ruskú oligarchiu až po nové príležitosti po celom svete.
„Vory je najpoučnejšia kniha sezóny,“ tvrdí Arpád Soltész, autor slovenských bestsellerov Mäso – Vtedy na východe a Sviňa. „Ak pochopíme, ako sa vyvinul ruský organizovaný zločin a ako funguje jeho symbióza so štátom, pochopíme mnohé aj o našej vlastnej krajine. Kauzy, ktoré v poslednom čase zmietajú Slovenskom, sa zrazu stávajú zrozumiteľnými.“
Mark Galeotti v knihe Vory píše, že 90.roky boli ich zlatým vekom, no potom, za Putina, muselo gangsterstvo v uliciach ustúpiť pred kleptokraciou štátu. Vojny gangov sa skončili, ekonomika sa ustálila a napriek dnešným sankciám za anexiu Krymu sa režim môže chváliť kaviarňami Starbucks a ďalšími ikonami hlavných miest Európy.
Dokument Vory prináša Knižný kompas – vaša cesta ku knihám.
Začítajte sa do novinky Vory:
V roku 1974 sa v leningradskej (dnešný Petrohrad) štvrti Streľna našlo telo vyplavené z mora. Nebol naň pekný pohľad, pretože celé týždne plávalo kdesi vo Fínskom zálive. Nemuselo tam zápasiť s baktériami a hmyzom na súši, no výdatne si na ňom pochutili morské tvory. Najmä oči, ústa a končatiny malo celé obžraté. Viacero hlbokých bodných rán na bruchu prezrádzalo, čo asi bolo príčinou smrti. Nedali sa však z neho zobrať odtlačky, nemalo šaty a tvár bola celkom zdeformovaná, otlčená o skaly a čiastočne zožratá, takže neexistoval nijaký konvenčný spôsob, ako ho identifikovať. Dali by sa na to použiť dentálne záznamy, bolo to však pred nástupom počítačovej techniky a aj tak malo namiesto zubov lacné kovové náhrady ako znak života v chudobe a nedostatku. Nik sa po tom mužovi nezháňal, nik nenahlásil zmiznutie. Dokonca ani nepochádzal z leningradskej oblasti.
Napriek tomu ho však identifikovali už za dva dni. Dôvod: Telo bolo posiate množstvom tetovaní.
Tetovania v tom čase predstavovali jasný znak vora. Je to nielen ruský termín pre zlodeja, ale tiež všeobecné označenie člena podsvetia, ktoré sa nazýva aj „svet zlodejov“ alebo vorovskoj mir a pramení zo systému pracovných táborov Gulag. Väčšina tetovaní sa dala rozoznať, a tak povolali odborníka na ich „čítanie“. V tomto prípade išlo o bývalého dozorcu vo väzení, neskôr policajného vyšetrovateľa. Do hodiny ich dekódoval. Jeleň v skoku na hrudi? Ten symbolizuje čas strávený v jednom zo severských lágrov. Boli známe drsnými podmienkami a kto ich prežil, automaticky stúpol v očiach druhých kriminálnikov. Nôž ovinutý reťazou na pravom predlaktí? Ten muž spáchal za mrežami násilný trestný čin, nie však vraždu. Kríže na troch hánkach? Tri rôzne tresty odňatia slobody. Najviac asi prezradila kotva so zapleteným lanom na hornej časti ramena, ku ktorej neskôr pridali podklad z ostnatého drôtu: Ide o veterána z vojnového námorníctva odsúdeného za zločin spáchaný v službe. Vďaka týmto detailom nebolo ťažké zistiť, že ide o istého „Matveja Lodočnika“ („Prievozníka“ Matveja) – bývalého práporčíka, ktorý pred dvadsiatimi rokmi takmer na smrť ubil čerstvo odvedeného nováčika za vyzradenie kšeftov s vojenskými zásobami. Degradovali ho a nasledujúce štyri roky strávil v pracovnej kolónii, v ktorej sa ešte hlbšie zaplietol z kriminálnym podsvetím. Nasledovali ďalšie dva tresty vrátane toho v severskom tábore so sprísneným režimom. Nakoniec sa z neho stal trvalý člen podsvetia vo Vologde asi 550 kilometrov na východ od Strelnej.
Polícia nikdy nezistila, prečo bol Matvej v Leningrade a prečo musel zomrieť. S veľkou pravdepodobnosťou sa o to ani veľmi nezaujímala. Rýchlosť, s akou ho identifikovali, však svedčí nielen o konkrétnostiach vizuálneho jazyka sovietskeho podsvetia, ale aj o jeho univerzálnej povahe. Jeho tetovania slúžili teda ako prejav oddanosti zločineckému životu, ale aj ako životopis.
Samozrejme, všetky kriminálne subkultúry majú vlastný jazyk, hovorový aj vizuálny.2 Členovia japonskej jakuzy sa hrdia prepracovanými tetovaniami drakov a chryzantém, americkí pouliční gangstri majú svoje farby. Každý zločinecký odbor má vlastnú terminológiu, každé zločinecké prostredie má svoj slang. Slúži na rôzne účely od odlíšenia ľudí zvonka po demonštrovanie príslušnosti ku skupine. Rusi sa však výrazne odlišujú rozsahom a homogénnosťou hovorového aj vizuálneho jazyka, ktorý je nielen jasným dôkazom súdržnosti a zložitosti ich zločineckých štruktúr, ale aj prejavom odhodlania aktívne odmietnuť štandardnú spoločnosť či dokonca proti nej bojovať. Dekódovaním podrobností jazyka vorov zistíme mnoho o ich prioritách, myšlienkach a vášňach.
Milan Buno, literárny publicista
