Ilustr. foto: Omediach.com
Článok o tradičných pokrmoch či potravinách talianskej kuchyne, ktorý vyšiel vo víkendovej prílohe denníka Financial Times, vyvolal medzi talianskymi médiami a poľnohospodármi vlnu nevôle. Britský denník oslovil profesora na univerzite v Parme Alberta Grandiho, ktorý zastáva názor, že mnoho tradícií v talianskej kuchyni je nedávneho pôvodu alebo sú vymyslené. To napríklad odmieta zväz poľnohospodárov Coldiretti, podľa ktorého článok "bagatelizuje tradičné národné jedlá", napísala agentúra ANSA.
Grandi sa vo svojej akademickej práci venuje pôvodu mnohých talianskych receptov či potravín. Známe úpravy cestovín ako carbonara, o ktorých sa traduje, že majú dávny pôvod, podľa jeho zistení vznikli po roku 1940. S tým súhlasí aj ďalší odborník na históriu talianskej gastronómie Luca Cesari, ktorý označuje carbonaru za "americký pokrm zrodený v Taliansku". Prvý recept totiž zrejme vznikol pre amerických vojakov rozmiestnených v Taliansku počas druhej svetovej vojny. Naopak iná úprava cestovín, fettuccine Alfredo, naozaj vznikla v Ríme, hoci dnes ju mnoho Talianov považuje za nepôvodný recept.
Niektoré potraviny síce majú vskutku dávny pôvod, ale ich podoba sa veľmi zmenila. To je prípad tvrdého syra Parmigiano Reggiano, ktorý je vyrábaný na severe Talianska cez tisíc rokov. "Do 60. rokov (minulého storočia) kolesá parmigiana vážili len desať kilogramov a boli pokryté čiernou krustou. Jeho konzistencia bola mäkšia a tučnejšia," tvrdí Grandi. Podľa neho sa súčasný taliansky syr, ktorý je vyrábaný vo veľkých kolesách vážiacich 40 kilogramov a so svetlou krustou, viac podobá parmezánu, ktorý začali vyrábať talianski migranti v americkom Wisconsine. "Talianska kuchyňa je popravde viac americká ako talianska," povedal FT Grandi.
Grandi okrem iného poukazuje na prekvapenie amerických vojakov, ktorí bojovali v Taliansku v druhej svetovej vojne, že v mestách na polostrove nenachádzali žiadne pizzérie. Prvé takéto reštauračné zariadenie vzniklo v roku 1911 v New Yorku. Pizza sa stala jedlom rozšíreným po celom Taliansku až po druhej svetovej vojne, dodáva výskumník.
Článok spochybňujúci zavedené predstavy o tradíciách talianskej gastronómie vzbudil v Taliansku veľký ohlas. Podľa stanice Sky News britský denník "zničil" taliansku gastronómiu, ďalší hovorí o útokoch. Zväz poľnohospodárov Coldiretti varoval pred ekonomickými dopadmi na export talianskych poľnohospodárskych produktov.
Grandi je podľa svojich slov na ostré reakcie na svoje tvrdenia a zistenia zvyknutý. Vo svojich vystúpeniach vtipkuje, že na verejnosti môže hovoriť len s ochrankou. Denník ho opisuje ako "marxistického vedca a zdráhajúceho sa prevádzkovateľa podcastu". Grandi však odmietol, že by bol stúpencom filozofa z Trevíru. Vo svojej akademickej činnosti sa odkazuje na britského marxistického historika Erica Hobsbwama, ktorý vymysleným tradíciám a ich umelému udržovaniu venoval časť svojej akademickej práce.
Jedlo a gastronómia sa v posledných rokoch stávajú čoraz silnejšou zložkou talianskej národnej identity a tiež politickej agitácie. Súčasný minister dopravy a šéf krajne pravicovej Ligy Matteo Salvini rád obchádza rôzne oslavy, kde sa podávajú tradičné pokrmy, a agituje za prísne dodržiavanie talianskych gastronomických tradícií. Na miestnej úrovni sa potom politici sporia o zloženie jedálnych lístkov v menzách a jedálňach. Talianski politici a podnikatelia venujú pomerne veľkú pozornosť rôznych známkam chráneného pôvodu a ich vymáhaniu.
Častým argumentom zástancov pravej talianskej kuchyne pritom je, že sa jedná o dávnu tradíciu predkov. Grandi tieto tendencie označuje za "gastronacionalizmus" a odmieta ich. "Jedinou ich tradíciou (predkov) bola snaha nehladovať," tvrdí vysokoškolský pedagóg.
