Komunistický novinár, kritik a prekladateľ Julius Fučík, ktorého februárový komunistický režim prezentoval ako romanticky nadšeného a najmä statočného hrdinu, bol popravený vo veku 40 rokov pred 80 rokmi, v noci zo 7. na 8. septembra 1943 v berlínskom Plötzensee. Po roku 1989 sa ukázalo, že povesť o Fučíkovej nesmiernej odvahe tvárou tvár smrti nebola tak úplne pravdivá. Až necenzurované vydanie jeho Reportáž spod šibenice v roku 1995 spolu s kritickým skúmaním dejín ukázalo, že Fučík na gestape predsa len „hovoril“, hoci vedome neudával.
"Statočný bol - neodišiel do exilu, vstúpil do odboja. Takých bolo v Česku pár desiatok tisíc, milióny sedeli doma. Myšlienke komunizmu veril - prvýkrát zakolísal tvárou v tvár paktu Molotov-Ribbentrop, vtedy sa od strany dištancoval, znovu sa s ňou začal zbližovať až tesne pred vstupom Sovietskeho zväzu do vojny. Zomrel za ňu vo chvíli, keď sa prelínala s myšlienkou obrany národnej kultúry. Či by u tej myšlienky vytrval, alebo od nej odpadol s nejakou ďalšou vlnou bývalých komunistických intelektuálov, nezistíme, pretože sa konca vojny nedožil "Ale v hodinách dejepisu sa dá na jeho príklade poukázať práve na túto trajektóriu, pre intelektuálne dejiny 20. storočia tak typickú," povedal pred časom pre Ľudové noviny literárny historik Pavel Janáček.
Fučík sa narodil 23. februára 1903 v Prahe na Smíchove, k ľavici tiahol od mladosti. Do komunistickej strany vstúpil čoskoro po jej vzniku v roku 1921. Po maturite externe študoval na pražskej filozofickej fakulte a už vtedy výdatne prispieval do mnohých časopisov. Spoluzakladal študentskú ľavicovú Avantgardu a v časopise Kmeň pôsobil ako vedúci redaktor. V 30. rokoch bol šéfredaktorom týždenníka Tvorba a redaktorom Rudého práva a Haló novín. V rokoch 1934 až 1936 pôsobil ako dopisovateľ Červeného práva v Moskve.
Ešte predtým však oslavoval Sovietsky zväz v reportážach, ktoré vyšli prvýkrát ako súbor v roku 1932 pod názvom V krajine, kde zajtra už znamená včera.
Fučík disponoval podľa historikov veľkým osobným kúzlom. Fotky zobrazujú mladého muža so širokým úsmevom. Bol obľúbený v spoločnosti a dokázal si získať dôveru aj staršej generácie literátov.
"Fučík mal napríklad rád ženy. Čítali ste to niekedy o ňom? A ako mal rád ženy! Až mal z toho nepríjemnosti. On bol veľmi pekný muž, takže sa ženám páčil. On naozaj žil, a keď písal, tak písal, bol to zmysel jeho života," povedal o ňom Jan Werich.
Jeho najznámejším dielom bezpochyby zostáva Reportáž spod šibenice, ktorú napísal v pankráckej väznici a ktorej text vyniesol von dozorca Adolf Kolínsky. Kniha, ktorá končí slovami "Ľudia, mal som vás rád. Bdejte" patrila pred novembrom 1989 k povinnej školskej literatúre.
V roku 1938 sa Julius Fučík usadil. Vzal si Augustu Kodericovú, neskôr známu ako „štátna vdova“ Gusta Fučíková. Tá bola po jeho smrti strážkyňou jeho odkazu. Po Fučíkovi boli pomenované desiatky ulíc, námestí a inštitúcií, Fučíkova sa volala stanica metra Nádraží Holešovice.
Okrem politickej publicistiky sa Fučík venoval tiež literárnej a divadelnej kritike. Z jeho pera vyšli napríklad štúdie Božena Nemcová bojujúca či O Sabinovej zrade. Prekladal z ruštiny a nemčiny a pokúšal sa o beletriu.
"Bol talentovaným reportérom v období, keď avantgardisti vyhlásili reportáž srdcom literatúry. Tiež bol dobrým kritikom, predovšetkým divadelným," charakterizuje ho Pavel Janáček z Ústavu pre českú literatúru AV ČR.
Po okupácii sa Fučík nezapojil do odboja hneď. Prvé mesiace trávil v zázemí rodičovského bytu v Chotiměři pri Domažliciach a venoval sa literárnej histórii. Do Prahy sa vrátil v lete 1940, už ilegálne. Na rôzne prevleky a hru na schovávačku s políciou bol zvyknutý z predvojnového Československa. Lenže teraz to už nebola hra. Po Prahe chodil v komickom prevleku a s umelou briadkou ako starší "profesor Horák".
V júli 1941 sa potom stal hlavným redaktorom straníckej odbojovej tlače, získal na tlač peniaze (napríklad 10.000 korún od sudetonemeckých komunistov). Nebol hlavným hýbateľom komunistického odboja, skôr redaktorom a editorom. Najnebezpečnejšie činnosti, teda tlač a distribúciu, mali na starosti iní. Všetko bežalo hladko až do 24. apríla 1942, kedy Fučíka spolu s niekoľkými ďalšími ľuďmi zatklo gestapo.
Perom skúseného reportéra a takmer bez škrtania opísal v Reportáž spod šibenice viac ako rok strávený v pankráckej väznici, mučenie v Petschkovom paláci, prapodivný vzťah s vyšetrovateľom, Čechom Böhmom, blízkosť smrti, dozorcu i spoluväzňa. A predovšetkým zradu, ktorú prisúdil svojmu kamarátovi Klecanovi, ktorý v texte vystupuje pod prezývkou Mirek, zatiaľ čo on, Fučík, nezradil. Len "hral vysokú hru".
Celé desaťročia bola potom Reportáž vydávaná oklieštená o niekoľko zásadných odsekov, v ktorých sa Fučík priznal k "vysokej hre", k tomu, že aj on s gestapom spolupracoval, lebo mlčať bolo nemožné. Fučík mal byť ikonou mladého, silného a neohrozeného hrdinu, čistého komunistu, ktorý radšej zomrel, než aby prehovoril.
