Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968, ktorá ukončila demokratizačný proces v Československu, nastalo "uťahovanie skrutiek." V rámci neho bol pred 55 rokmi, 13. septembra 1968, prijatý zákon, umožňujúci činnosť iba stranám a organizáciám združeným v Národnom fronte, a tiež opatrenia na upevnenie verejného poriadku. Bol zriadený aj Úrad pre tlač a informácie (ÚTI), čím bola de facto opäť zavedená cenzúra tlače – po krátkom zrušení cenzúry v roku 1968 (od roku 1967 československé noviny a časopisy mali slobodu tlače).
Novo zriadený úrad, v rámci federalizácie s českou a slovenskou časťou, mal za úlohu zabezpečiť nezverejňovanie informácií, ktoré by boli v rozpore so záujmami strany. Kontrolu tlače navyše vyžadovali aj tzv. moskovské protokoly, ktoré boli výsledkom rokovaní čs. predstaviteľov so sovietskym vedením v Moskve z augusta 1968.
Cenzúru preventívnu tak nahradila cenzúra následná, represívna. Postihovaní už neboli autori, ale vydavatelia. Tí sa preto snažili nezamestnávať nikoho, kto by im spôsobil problémy. Pracovníci ÚTI v podstate dohliadali len na to, aby strach vydavateľov a šéfredaktorov bol patrične veľký. Koncom roku 1980 potom vznikol zastrešujúci Federálny úrad pre tlač a informácie, ktorý formálne zodpovedal federálnej vláde, v skutočnosti ho ale riadila priamo KSČ. Cenzúru po novembri 1989 zlikvidovala novela zákona o periodickej tlači z roku 1966, prijatá v roku 1990.
Komunisti uplatňovali prísny dohľad nad tlačou už od roku 1948, v januári 1950 sa potom predsedníctvo ÚV KSČ zaoberalo návrhom vtedajšieho generálneho tajomníka Rudolfa Slánského na zriadenie Úradu pre kontrolu publikácií. Aby bola tlač plne podriadená oficiálnej ideológii, zaviedla vtedajšia komunistická moc kontrolu hospodárenia s papierom. Ešte striktnejšie obmedzenie prišlo na začiatku 50. rokov, kedy bola zavedená povinnosť registrovať tlačiarenské a rozmnožovacie stroje.
A tom, ako vyzerala cenzúra, hovorí aj príbeh fotografie Klementa Gottwalda:
Vo februári 1948 sa komunistický vodca Klement Gottwald z balkóna na Staromestskom námestí v Prahe prihováral občanom. Snežilo, bola zima, tak mu vedľa stojaci Vladimír Clementis požičal kožušinovú čiapku. O štyri roky neskôr bol Clementis obvinený z vlastizrady a obesený. Sekcia propagandy ho okamžite nariadila odstrániť z učebníc aj fotografií. Vymazaný bol aj zo známej fotky Gottwalda, ostala po ňom len jeho baranica. Foto: Paměť národa
Cenzúra však existovala aj v prvorepublikovom Československu a vo svojej najdrastickejšej podobe aj počas vojny. Po roku 1918 boli prijaté rakúsko-uhorské predpisy zaručujúce slobodu prejavu, ktoré ale zároveň nevylučovali možnosť štátneho dohľadu. Ústava z roku 1920 potom fakticky poskytla priestor pre následnú cenzúru. Neexistovala predbežná cenzúra, úrad ale dostával prvé výtlačky novín av prípade chybného textu poveril políciu, ktorá prvé vydanie zabavovala po trafikách. Druhé vydanie potom vyšlo už s bielymi miestami po cenzúrnych zásahoch.
Počas druhej svetovej vojny a nacistickej okupácie kontrolovalo vydávanie, rozsah, obsah či výšku nákladu tlačovín predsedníctvo protektorátnej ministerskej rady. V protektoráte bola zavedená predbežná cenzúra. Vtedajší novinári doslova "niesli kožu na trh", pretože za "nevhodný" článok im hrozila aj smrť. Napríklad ešte začiatkom roku 1945 boli za vlastenecky ladenú kritiku koncertu Českej filharmónie v Českom slove popravení autor článku aj zodpovedný cenzor.
