Oddeleniu SIS s názvom Komando 52 sa „podarilo infiltrovať do redakcie viacerých mienkotvorných médií vrátane verejnoprávnej STV a štátnej tlačovej agentúry. Dokázala tak získať prehľad o tom, s akými zdrojmi novinári pracujú, a zároveň si vytvorila priestor pre šírenie dezinformácií, respektíve kompromitujúcich správ o opozičných politikoch a iných nepohodlných osobách. Vrcholom pozoruhodných aktivít 52. oddelenia v boji o verejnú mienku bola jeho angažovanosť v známej kauze Markíza," píše Peter Tóth v novej knihe.
Bývalý novinár denníka SME a neskôr šéf kontrarozviedky SIS po roku napísal ďalšiu knihu z prostredia tajných služieb SIS. V knihe s názvom Komando 52 píše o existencii zvláštneho oddelenia vnútri SIS pod názvom Komando 52, kde sa diali „doteraz ukryté tie najšpinavšie operácie SIS."
Podľa Tótha "päťdesiatdvojka" bola mimoriadnym útvarom SIS so špeciálnym a do veľkej miery protizákonným poslaním. "V rámci už aj tak konšpiratívne pôsobiaceho štátneho orgánu pracoval v oveľa prísnejšom režime utajenia ako iné súčasti SIS."
Úryvky z knihy:
Píšu sa roky 1995 – 1998. Na Slovensku vrcholí mečiarizmus. Za bieleho dňa miznú ľudia z ulíc. Tajní ich odvážajú na odľahlé miesta a podrobujú zostreným výsluchom. Úderné jednotky SIS odpočúvajú prezidenta a špicľujú v opozičných kruhoch. Nasadzujú na politikov profesionálne zvodkyne, zastrašujú novinárov a podnikajú mnohé iné zločinné operácie.
Vyčíňanie tajnej služby v divokých 90. rokoch je zväčša spájané s únosom prezidentovho syna. Touto gangsterskou a zbabranou operáciou sa to všetko len začalo. Niekoľko dní po únose si celé Slovensko šepkalo, že za únosom stojí SIS. Preto musel námestník riaditeľa SIS Jaroslav Svěchota rázne konať. Zostavil komando, ktoré bolo nielen odhodlané a akčné, ale aj dostatočne profesionálne, aby neboli jeho temné operácie okamžite odhalené. Vznikol najobávanejší útvar SIS: 52. oddelenie, známe aj ako päťdesiatdvojka.
Prvoradou úlohou 52. oddelenia bolo zbieranie strategických, ale aj kompromitujúcich informácií o opozičných politických stranách a ich popredných predstaviteľoch. Súčasťou tejto práce bola príprava aktívnych opatrení, zameraných na škandalizáciu opozičných lídrov. Nechýbali dokonca ani úvahy o tom, že niektorým podstrčia do auta kradnuté sakrálne predmety, aby ich pri „náhodnej" kontrole odhalili hliadkujúci policajti. Pozornosti oddelenia neunikli ani mnohí vládni činitelia a prominenti najsilnejšieho vládneho subjektu, ktorým bolo HZDS premiéra Vladimíra Mečiara. Záujmovou osobou sa za veľmi zvláštnych okolností stala dokonca aj jeho poradkyňa pre všetko Blažena Martinková.
Autor píše, že informácie o veľkej časti najdôležitejších spravodajských operácií päťdesiatdvojky získal komunikáciou s viacerými dobre informovanými zdrojmi. „Napriek tomu si však netrúfame povedať, že sme zostavili kompletný obraz svojho času najutajovanejšieho a najobávanejšieho útvaru SIS. Úplné dejiny 52. oddelenia sa s ohľadom na mnohé okolnosti, najmä skartáciu spisového materiálu, možno nepodarí napísať nikdy."
Kniha výjde 21. novembra a vydáva ju spoločnosť Dixit, ktorá vydala aj predchádzajúcu knihu Tótha Krycie meno Bežec, ale aj knihu Gorila od Toma Nicholsona.
Peter Tóth patril v deväťdesiatych rokoch k známym slovenským novinárom. Písal o tajnej službe a o podsvetí, o politike, bol aj komentátorom. Počas Mečiarovej vlády mu vybuchlo auto. Za jeho názory a články v denníku Sme ho prenasledovala Lexova SIS, ktorému sa však potom, ako už v SME nepracoval, sám ospravedlnil.
„Čím hlbšie prenikal do prostredia tajnej služby aj podsvetia, tým menej bol podľa môjho názoru schopný rozlišovať nielen medzi pravdou a lžou, ale aj medzi službou verejnosti a sebe samému. Jeho neochota či neschopnosť slúžiť výlučne verejnosti a nikomu inému boli hlavným dôvodom, pre ktorý som ho v roku 2002 požiadal, aby odišiel z denníka," napísal bývalý šéfredaktor SME Martin M. Šimečka.
