Erik Tomáš: Nastavili sme s médiami pravidlá zákulisnej komunikácie

Ako hodnotíte komunikáciu s novinármi posledný rok?

V porovnaní s tým predchádzajúcim v podstate za bezproblémový. Najmä po prezidentských voľbách, ktorým predchádzala rušná kampaň, sa situácia upokojila. Absolvovali sme množstvo rozhovorov s riaditeľmi, alebo šéfredaktormi spravodajstiev kľúčových médií a nastavili pravidlá najmä neverejnej, alebo ak chcete zákulisnej komunikácie, ktorá v minulosti vyvolala viaceré nedorozumenia. Niektoré médiá si upravili vlastné vnútorné procesy. Napr. Markíza tuším prijala v spravodajstve etický kódex. Celkovo sa vzťahy podarilo štandardizovať.

Hovoríte, že so šéfredaktormi ste nastavili pravidlá zákulisnej komunikácie, môžete to vysvetliť?

Vidím, že slovne spojenie zákulisná komunikácia okamžite vzbudilo u vás pozornosť. Myslel som tým len nastavenie mechanizmu, ako vzniesť výhradu v prípade, že považujeme zverejnenú informáciu za nekorektnú resp. nepravdivú. Aj novinári sú len ľudia a robia chyby a legitímnym právom nás komunikátorov je na ne upozorniť. Išlo o to nájsť spôsob akceptovateľný pre obe strany. Dohodli sme sa, že je potrebné v prvom rade komunikovať s vedením redakcie a v prípade, že to uzná pochybenie, tak sa oslovené médium k téme ešte raz vráti a celu záležitosť dovysvetlí, alebo upresní. Verejný protest prostredníctvom tlačovej správy, či sťažnosť na licenčnú, alebo tlačovú radu majú byt len krajnými riešeniami, aj keď sú obe legitímne.

Kedy napríklad boli tieto nové pravidlá použité?

Len aby nevznikol pocit, že toto sa deje často, tak môžem uviesť, že úrad vlády počas posledného polroka žiadal takto opravu, či spresnenie asi trikrát.

Ale stále máte k niektorým médiám výhrady. Prečo?

Bohužiaľ už chronicky známy je nedoriešený vzťah medzi Úradom vlády a denníkom SME, ako aj novým médiom Projekt N, ktorý z tohto denníka vzišiel. Aj tu sme veľa komunikovali, ale zatiaľ sme k riešeniu, ktorým by bolo zrušenie embarga zo strany Úradu vlády, nedospeli. Mrzí ma to najmä preto, lebo základom mojej filozofie, s ktorou som k Robertovi Ficovi v roku 2010 prišiel, bolo komunikovať za každú cenu a prezentovať svoje názory aj v kritickom prostredí.

To sa aj pomerne dlhý čas darilo napĺňať. Robert Fico ukončil dlhoročnú "studenú vojnu" s denníkom SME. Poskytol mu štyri veľmi náročné rozhovory, čo sa predtým - myslím sedem rokov – nestalo. Premiér zároveň stiahol všetky žaloby na médiá, vrátane žaloby na denník SME a z tlačových besied sa vytratili akékoľvek osobné invektívy. Zmena v komunikácii oproti prvému vládnemu obdobiu je markantná. Najprv bola aj médiami prijatá pozitívne, ale postupne som nadobudol pocit, akoby niektorým z nich R. Fico v tejto novej polohe nie celkom vyhovoval.

Premiér neodpovedá pre novinárov, ale pre divákov, čitateľov. Nemal by selektovať médiá. Nie je to skôr preto, že Sme je k premiérovi kritické?

Lenže divák a čitateľ ma dostavať korektnú informáciu. Ak ma premiér pocit, že sa tak nedeje, musí ich na to upozorniť. Pre pochopenie tohto sporu je potrebné pripomenúť jeho obsah, ale i kontext. Vznikol počas prezidentskej predvolebnej kampane. V tom čase SME priamo a otvorene prostredníctvom svojich komentárov podporilo protikandidáta R. Fica, čomu bohužiaľ prispôsobilo aj svoj obsah. V posledných dňoch kampane sme denne narátali okolo 10 negatívnych článkov proti R. Ficovi, vláde či strane Smer-SD. Vrcholom bol precedens, ktorý nemá v histórii slovenskej žurnalistiky obdobu, a to fiktívny rozhovor s R. Ficom, keď autor k svojim aktuálnym otázkam použil odpovede z minulých rozhovorov, ba dokonca neváhal čerpať ani z iných médií. Pohár našej trpezlivosti a tzv. nového prístupu pretiekol, keď denník SME informoval, že R. Fico vraj podporil Janukovyčov režim na Ukrajine, pričom počas diskusie, z ktorej denník čerpal, premiér urobil presný opak - vyjadril ľútosť nad tým, že Ukrajina nepodpísala asociačnú dohodu s EÚ a odsúdil násilie v uliciach Kyjeva. V tom čase zároveň denník priniesol informáciu, že vraj sa pre R. Fica chystá v kaštieli v Rusovciach prezidentský služobný byt, čo bola tiež preukázateľne nepravdivá informácia. V citlivom období kampane išlo o podpásovú snahu vytvárať obraz nedemokratického a papalašského politika. Požiadali sme denník SME o ospravedlnenie, namiesto neho sme sa dočkali len nedôstojného vykrúcania sa zo zodpovednosti zo strany vedenia redakcie. Toto sme už nemohli akceptovať a embargo sme v tom citlivom čase vyhodnotili ako najprijateľnejšiu formu upozornenia na problém. Žaloby by totiž boli návratom do minulosti.

Odporúčame aj: Fico a SME si posielajú odkazy

Na začiatku roka tento spor sprevádzali vyhlásenia ako denníka SME tak aj premiéra. "V dvoch prípadoch sme uznali, že sme sa dopustili nepresnosti či priamo chyby a zverejnenú informáciu sme opravili," napísal Kostolný a premiérovi uverejnilo Sme komentár k sporu (s názvom Priznanie šéfredaktora). Vy ste mali inú predstavu?

Práve komentár bývalého šéfredaktora SME, z ktorého citujete je ukážkou nami kritizovaného prístupu. Vety, ktoré ste z neho vybrali sa, totiž vôbec netýkajú spomínaných dvoch tém, ale úplne iných. Naopak v prípade Ukrajiny a kaštieľa v Rusovciach bývalý šéfredaktor zvolil formu vykrúcania sa z problému, namiesto jednoduchej vety - prepáčte, urobili sme chyby. Tak ako napríklad premiér nemal problém povedať prepáčte redaktorke SME, keď po jednom z rozhovorov utrúsil nešťastnú poznámku. Ale ja nechcem bojovať s denníkom SME, ani Projektom N. Len som vysvetlil náš postoj.

Do kedy bude trvať embargo pre novinárov zo Sme a Projektu N?

Napriek všetkému sa po niekoľkých mesiacoch obe strany pokúsili opäť o reštart komunikácie, ale neúspešne. Ľudia, ktorí odišli do Projektu N, nechcú urobiť ani náznak sebareflexie a nové vedenie SME má teraz plné ruky práce so stabilizáciou redakcie. Za Úrad vlády ale môžem povedať, že sme pripravení trpezlivo hľadať cesty k obnoveniu komunikácie s oboma médiami, ale nemôže isť iba o jednostrannú iniciatívu. Každý vzťah si vyžaduje korektný prístup oboch strán.

Hovoríte, že nechcú urobiť ani náznak sebareflexie, ako si ju predstavujete?

Nech zostanú kritickí, ale zároveň féroví. Je mi to ľúto o to viac, že sú to ľudia, ktorí majú svoju profesionálnu kvalitu, a dlhé obdobie udávajú tón slovenskej žurnalistiky. O to viac by ale nemali mat problém priznať určite veci. Veľmi by som si želal, aby sa embargo podarilo odblokovať, aj keď po posledných rozhovoroch zostávam zatiaľ skeptický.

Sú ešte ďalšie redakcie alebo konkrétni novinári, s ktorými nekomunikujete?

Nie, nie sú.

S ktorými médiami sa vám najlepšie komunikuje, prečo?

Nejde o konkrétne médiá, skôr o konkrétnych novinárov. Najlepšie sa spolupracuje s takými, ktorí sú síce tvrdí, nekompromisní, ale zároveň féroví. Jednoducho profesionáli, ktorí téme rozumejú. Vedia vyhodnotiť argumenty aj druhej strany a nie za každú cenu vyrobiť reportáž, či článok v štýle - vedúci vydania na mňa tlačí a ja inú tému nemám.

Premiér v Sobotných dialógoch kritizoval RTVS. Aké má výhrady voči RTVS?

Aj keď tá diskusia bola dynamická, možno v dvoch - troch úsekoch z oboch strán dokonca trochu za čiarou, vôbec by som to nepaušalizoval ako nejaký problém medzi premiérom a RTVS. Ak dokrútka, ktorá sa týka aj štátneho rozpočtu, neobsahuje základné fakty, ako napr. že náš rozpočet patrí medzi štyri najlepšie v EÚ, čo konštatovala Európska komisia, politik má právo na to moderátora i poslucháčov upozorniť.

Braňo Dobšinský je dlhoročný, skúsený novinár, podľa mňa v súčasnosti najlepší moderátor politických diskusných relácií s obrovským prehľadom. Začínal ešte v ťažkých časoch mečiarizmu a patrí ku generácii žurnalistov, ku ktorým prechovávam veľký rešpekt. Jeho diskusie s premiérom sú známe svojou razanciou, často si skočia do vlasov, ale to považujem pre reláciu za prínos. Aj keď by sa dali viesť široké diskusie o tom, či RTVS naozaj plní svoju verejnoprávnu funkciu bezvýhradne, o vzťahoch medzi úradom vlády a RTVS asi najviac vypovedá fakt, že na príležitostných stretnutiach s riaditeľom Václavom Mikom sú naše rozhovory skôr len ozdvorilostných frázach. Obe strany si uvedomujú, že toto je citlivá pôda a akékoľvek zásahy by boli kontraproduktívne pre obe strany.

Kto je hlavným poradcom premiéra pri komunikácii s médiami, predpokladám že vy?

Pracovný deň vyzerá prakticky vždy rovnako. Väčšinou predpoludním máme vo dvojici s premiérom poradu k monitoringu médií. Predložím analýzu najdôležitejších tém a diskutujeme o tom, ako mediálne nastaviť aktuálny deň. Či je potrebné na nejakú krízovú informáciu reagovať z úrovne premiéra, alebo je čas odprezentovať nejakú z pozitívnych tém, ktoré máme pripravené. V závislosti od témy potom pozývame k pracovnému stolu príslušných ministrov, riaditeľov štátnych podnikov a samozrejme rezortných komunikátorov. Na základe predložených podkladov sa pripraví tlačová beseda alebo iný typ mediálneho výstupu. V prípade, že situácia vyžaduje politické rozhodnutie, zvolá sa užšie vedenie strany. To má aj svoje pravidelné zasadnutia, raz týždenne, na ktorých sa o témach diskutuje komplexnejšie. Toto je celé tajomstvo tzv. „PR mašinérie Smeru-SD", o ktorej tak mnohí radi špekulujú.

Prinášajú médiá verný obraz o premiérovi?

Toto nie je miesto na sťažovanie sa. Každá vláda, ktorá je pri moci si musí uvedomiť, že je hlavným terčom médií a musí byť pripravená zniesť aj väčší tlak. Dokonca ako bývalý novinár rozumiem aj tomu, že o vláde je zaujímavejšia práve tá negatívna sprava. Je to dokonca aj pochopiteľná súčasť business plánu médií, lebo - čo si budeme hovoriť - toto média predáva. Napr. spracovanie kauzy CT v Piešťanoch, ktorá viedla aj k vážnym politickým personálnym rošádam, bola profesionálna novinárska robota, za ktorú vedenie spravodajstva TV Markíza mohlo autorke reportáží len vystrúhať poklonu. Naša reakcia bola rýchla a razantná, bez štipky kritiky voči médiu, ktoré kauzu otvorilo. Nebudem plakať ani nad tým, koľko námahy nám dá presadiť do médií pozitívne správy o klesajúcej nezamestnanosti, rastúcich reálnych mzdách, či našom sociálnom balíčku, lebo robiť PR vláde sa jednoducho v novinárskych kruhoch nenosí. To, čo mi ale prekáža v prípade mediálneho prístupu k vláde SMERu-SD sú dve, dosť často sa opakujúce tendencie. Prvá je, že - nezávislejší som tým viac, čím viac kopem do Fica a druhá - dvojaký meter pri rovnakých témach.

Nejde vôbec o konkrétne médiá, či novinárov, ale skôr o konkrétne situácie. Napr. keď prezident Kiska vymenil troch členov Súdnej rady, pre médiá to bola len flešová správa; Smer-SD vymenil jedného a bola to kauza na tri dni. Alebo na R. Ficovi by nezostala nitka suchá, keby neodvolal ministra financii za čistý stranícky klientelizmus, k akému došlo v prípade prenájmu budovy Daňového riaditeľstva v Košiciach počas vlády I. Radičovej. A to už nehovorím o takých principiálnych veciac,h ako bola snaha bývalej pravicovej vládnej koalície o zmenu demokratickej tajnej voľby v NR SR na nedemokratickú verejnú. Viete si predstaviť, čo by sa dialo, keby také niečo presadil Smer? Ale ako hovorím, toto nie je priestor na sťažnosti. Som rád, že s drvivou väčšinou novinárov máme korektné, profesionálne vzťahy. Všetkým chcem zaželať všetko dobré v novom roku, veľa zdravia a úspechov. Už ho možno označiť za predvolebný, takže všetci budeme mať veľmi veľa práce.

Erik Tomáš odpovedal na otázky písomne, trval na nekrátení hlavne záverečnej odpovede.