Foto: SND/J. Barinka
„Odkaz opery Romeo a Júlia je jednoduchý. Každá láska, ak je skutočná, je tragická. Pretože láska nie je harmóniou, je vojnou. Vždy. Či hovoríme o svete zvierat, alebo o svete ľudí." (Diego de Brea)
Kontroverzný slovinsko-španielsky režisér Diego de Brea zanechal po každej svojej inscenácii uvedenej v Slovenskom národnom divadle vlnu extrémnych až rozporuplných názorov. Jedna skupina divákov bola unesená novátorským prístupom k veľkým dielam svetovej drámy, zatiaľ čo druhá zdesene odchádzala z priestorov divadla, nevediac, čo si v skutočnosti myslieť. Spomeňme aspoň jedno z jeho najkontroverznejších diel na doskách SND – inscenáciu Brechtovej Malomeštiakovej svadby, ktorá obsahovala nadštandardné množstvo explicitných scén, a preto bola prístupná až divákovi nad 18 rokov. Okrem nominácie na ceny DOSKY v dvoch kategóriách vyvolal tento počin búrlivé diskusie, a to nielen v umeleckých kruhoch...
V 95. divadelnej sezóne bol Diego de Brea oslovený vedením Opery SND, aby sa ujal réžie najtragickejšieho príbehu lásky v dejinách literatúry. A bolo to po prvý raz, čo sa Diego pustil do režírovania opery. Spolu s dirigentom Rastislavom Štúrom, so scénografom Markom Japeljom a s kostýmovým návrhárom Blagojom Micevským vytvorili úplne nový pohľad na Shakespearovu tragédiu plnú prekvapivých dramatických zvratov a úchvatných javiskových momentov.
„Súhlasil som s touto réžiou kvôli hudbe, dramatickej predlohe, kvôli problému v tejto dráme, ktorý ma veľmi dráždi, pretože toto je príbeh rozoberajúci vojnu, lásku a vieru. V činohre máte len ticho a slová. V opere je interpretácia už hotová, no musíte ju nejakým spôsobom nájsť, a to prostredníctvom hudby a predstavivosti. Opera je všeumelecké dielo. Je to niečo, čo spája všetky ostatné umelecké formy. Preto je najkompletnejšia, a myslím, že aj jedna z najsilnejších umeleckých foriem, aká jestvuje," povedal o svojom opernom debute režisér Diego de Brea.
Príbeh, ktorého sa chytilo už neskutočné množstvo režisérov, nadobúda v jeho rukách nový rozmer a silu. Hlboká dramaturgická analýza postáv je vyjadrovaná nielen veľmi dobre zvládnutou hereckou akciou, ale aj podmanivým vizuálnym stvárnením, ktoré prostredníctvom svetlom vytvorených intímnych scénických priestorov preniká divákovi hlboko pod kožu – až do duše. Nádherné a vysoko emocionálne scény bez zbytočných kulís odkrývajú skutočnú bolesť spôsobenú túžbou po láske, ktorá ako svetelné lúče de Breovej scény vzniká a zaniká v jednom krátkom nepostrehnuteľnom momente.
Keď začal Gounod v roku 1867 pracovať na opere Romeo a Júlia, tešil sa mimoriadnemu úspechu ďalšej svojej adaptácie, opery skomponovanej podľa literárnej predlohy Goetheho Fausta. Skladateľ sa rozhodol spolupracovať s rovnakými libretistami – Julesom Barbierom a Michelom Carrém. Výsledkom tejto spolupráce je libreto, ktoré je síce blízko k Shakespearovmu originálu, no okrem výrazne odlišného záveru mu chýba i niekoľko klasických pamätných scén. To však nijakým spôsobom neuberá na význame a dramaturgickom zámere samotnej inscenácie. De Breovo zvládnutie búrlivého a tragického príbehu dvoch veronských milencov je i napriek tomu plné vzrušenia a vyhrotených konfliktov medzi súperiacimi rodinami Capuletovcov a Montekovcov. Od stretnutia na bále až po slávnu scénu smrti vytvára Diego de Brea s dynamickým hudobným naštudovaním Rastislava Štúra podmanivú tragickú odyseu, ktorá prinúti diváka zamyslieť sa nad skutočnou hodnotou lásky.
Zaujímavosti:
- Štyri nádherné duetá medzi slávnymi milencami, ktoré v rámci festivalu uvidíte v podaní sólistov Opery SND Ľubice Vargicovej a Tomáša Juhása, patria medzi najkrajšie hudobné počiny neskorého francúzskeho romantizmu.
- V opere zaznie aj slávna ária „Je veux vivre" (Chcem žiť), ktorá je nazývaná aj Júliiným valčíkom. Nachádza sa v úvode opery, keď jedinou Júliinou túžbou je užívať si mladosť. Táto ária preslávila nespočetné množstvo sopranistiek. Jednou z nich je aj Anna Netrebko.
