MILAN SLÁDEK opäť v SND: Každá doba si vyžaduje svojho harlekýna...

Do SND sa vraciate po krátkom čase. Na rozdiel od vašej novembrovej návštevy v rámci predstavenia Antigona s vaším domovským divadlom prichádzate tentoraz so zaujímavou koprodukciou s kolínskym barokovým ansámblom Nel Dolce. V čom spočíva výnimočnosť diela Harlequin Restor´d?
Nebola azda moja interpretácia Antigony zaujímavá? (Smiech)

Samozrejme, moji kolegovia muzikanti vám o tejto produkcii môžu dať najkompetentnejšie informácie. Keďže harlekýn je jej ústrednou postavou, pozvali ma, míma k spolupráci. Rád som ponuku prijal, keďže z histórie pantomímy je známe, že sa harlekýnom nadchýnali mnohí divadelní, či hudobní umelci. Veď ľudová commedia de´ll arte bola základom pre inováciu v rozličných druhoch divadla – vo svojich hrách sa ňou inšpiroval aj Molière. Súbor Nel Dolce sa rozhodol predstaviť súčasnému divákovi tradíciou barokových anglických pantomím, ktoré od ich vzniku v roku 1740 v Londýne neboli uvedené. Harlequin married a Harlequin Restor'd! rekonštruovali, oživili a spolu so mnou dali na javisko. A myslím si, že veľmi vydarene. Veď harlekýn je jedna z najobľúbenejších postáv tzv. sluhov v talianskom ľudovom divadle. Vznikol za renesancie a bol akýmsi pravzorom mnohým mímom, hercom a klaunom. Jeden z jeho najznámejších potomkov je práve Charlie Chaplin so svojím „Charliem".

V minulosti bola postava harlekýna milovaná publikom. Nachádzate v ňom niečo zo samého seba?

Dá sa povedať, že harlekýn je milovaný obecenstvom podnes, aj keď sa vonkajškovo vzďaľuje od pôvodnej historickej podoby. Jeho komediálnosť, šibalstvo, prefíkanosť, vypočítavosť, huncútstvo, ale aj cit pre spravodlivosť, sociálne cítenie a humor objavujeme u mnohých komikov. Sú to nadčasové charakterové vlastnosti. Samozrejme, každá doba si vyžaduje harlekýna, ktorý sa občas stáva jej symbolom. Dá sa povedať, že aj mojom hrdinovi Kefkovi sa popri vplyvu Pierota objavujú charakterové črty harlekýna.

Na javisku ste harlekýnom – kto je v reálnom živote vašou Arlecchinou (kolombínou), resp. múzou? Myslíte na obdobnú postavu, ako bola Dulcinea? Nie som Don Quijote.... Spomínate si na svoju prvú pantomímu?

Na také niečo sa nedá zabudnúť! Na prvú lásku takisto nie. Bol som žiakom Školy umeleckého priemyslu v Bratislave, keď som sa náhodou dostal ku knihe Františka Kožíka Najväčší z Pierotov, ale tento príbeh som už najmenej sto ráz vyrozprával. Bol som nadšený! Pán František Kožík nesmierne informovane a fascinovane opisoval nielen život veľkého Pierota, ale veľmi znalecky aj spôsob, akým J. G. Deburau svoju verziu Pierota rozumel a hral. Nebol to melancholický, zasnený Pierot, ako ho pravdepodobne interpretovala George Sandová vo svojom salóne uvádzaných pantomím, ktoré so svojím synom (a pravdepodobne za hudobného sprievodu Fryderyka Chopina) ponúkala svojim hosťom. Deburauov Pierot má množstvo charakterových vlastností z harlekýna. Bol jedným z ľudí, ktorý sa na jeho pantomímy chodili pozerať. Bol jedným z jeho divákov.

V podaktorých baletných pantomímach, a tak to bolo aj v Divadle povrazolezcov v Paríži, v ktorom veľký Deburau hrával, sa charakter harlekýna vzdialil od svojich predchodcov. Stal sa z neho šarmantný miláčik bohov a milenec kolombíny. Duburauov Pierot nebol tzv. „miláčikom luny" – zasneným, melancholickým tvorom. Typickým bol jeho sarkastický úsmev, ktorým často komentoval a obšťastňoval svoje okolie – v mnohom prebral vlastnosti pôvodného harlekýna.

Na vysokej škole ste začínali ako činoherný herec, čo vás viedlo k zmene žánru?

VŠMU som začal študovať z dvoch príčin. Jedna, u nás sa v tom čase nikto pantomímou nezaoberal a ani sa veľmi nevedelo, že takýto druh divadla existuje. Neexistovala škola, na ktorej by som sa štúdiu tohto umenia mohol venovať. Druhá príčina bola, že som bol presvedčený, že mím musí byť v prvom rade vynikajúcim hercom, a preto som sa rozhodol pre štúdium herectva. Od prečítania knihy pán Kožíka som si nič iné neželal, len byť mímom. Mal som vtedy asi šestnásť rokov. Lákala ma nielen nabielo nalíčená tvár, ale aj schopnosť vyjadriť myšlienky mimikou, gestom, pohybom tela. Keďže my mímovia nemáme možnosť vziať z knižnice hru podaktorého dramatického autora a inscenovať ju, musíme byť aj autormi vlastných hier. Oboznámenie sa s princípmi hereckej tvorby mi bolo nápomocné k vytvoreniu si vlastného štýlu, ktorý je v základe odlišný od mojich francúzskych kolegov – mímov. Už od počiatku som bol presvedčený, že umenie pantomímy bude mojou hlavnou cestou.

Ako je to s pantomímou na Slovensku? Má svoje stále obecenstvo?

Napriek svojmu úsiliu som nemal to šťastie, aby som u nás doma toto umenie etabloval. Kolín nad Rýnom, kde som sa rozhodol založiť si divadlo a kde som po roky organizoval festival pantomímy, dostal od novinárov prívlastok „mekka svetovej pantomímy". Som presvedčený, že keby som mal možnosť koncentrovane pracovať na Slovensku, tak by sa mi to podarilo aj u nás doma.

Mímovia musia mať odvahu kráčať neobvyklými cestami. Obecenstvo musí dostať možnosť sa s pantomímou oboznamovať. Mímovia musia mať odvahu a aj podporu pracovať na jednom mieste, v stálom divadle. Musia získavať obecenstvo vysokou kvalitou a rôznorodosťou, rovnako ako bohatstvom foriem pantomímy, toho fascinujúceho umenia.

V čom spočíva výnimočnosť nonverbálneho prejavu v porovnaní s klasickou činohernou tvorbou?

Hlavne v tom, že sa zaoberá asi sedemdesiatimi percentami výrazových prostriedkov, ktoré v živote používame ku komunikácii najviac, a teda rečou tela. Ale aj tých ostatných tridsať percent verbálnou prejavu sa bez schopnosti pohybového prejavu nezaobíde. Nie je to moje vyjadrenie, citujem mnohých vedcov psychológov, ktorí sa tzv. rečou tela zaoberali a dodnes zaoberajú. Okrem toho je pantomíma čistým autorským divadlom.

Väčšina divákov je zvyknutá na pantomímy bez hudby. Dielo Harlequin Restor´d je však výnimkou...
... je slovenský divák zvyknutý na pantomímu? Prepáčte túto otázku. Kedy sa to mohlo stať?

Pri sólistickej pantomíme koncentruje mím diváka iba na seba samého. Ak sa hudba v nejakých častiach hry objavuje, tak iba na podporenie určitých dôležitých dramatických alebo atmosférických situácií. Vo všetkých mojich inscenáciách, keď som pracoval so súborom, som hudbu používal, ale trochu iným spôsobom, ako to je v balete, alebo v tanci.

Akým spôsobom bola vo svojej dobe hudba v Harlequin Restor´d používaná, to sa môžeme iba dohadovať. Dovolil som si ju interpretovať podľa svojej predstavy, a tak trochu vychádzať zo svojich informácií o anglickom poňatí tohto umenia. Tzv. „pantomime" bola kombináciou klaunských výstupov, komických dialógov, tanca a možno aj pantomimických výstupov v našom zmysle slova.
Pri sólistickej pantomíme mím koncentrujete diváka iba na seba samého.

Ansámbel Nel Dolce je známy svojou osviežujúcou virtuozitou plnou zaujímavých žánrových experimentov. Na čo sa môžeme tešiť v rámci tejto inscenácie?

Áno, odborná kritika tento súbor hodnotí veľmi vysoko. Je sa na čo tešiť. Na virtuozitu, vysokú profesionalitu, sviežosť hry hudobníkov, a možno aj na moje nadšenie podieľať sa na tomto experimente, ktorý je jedným z charakteristických znakov ansámblu Nel Dolce. Je sa na čo tešiť.
Bangkok, 16. mája 2016

Za rozhovor ďakujeme a prajeme veľa úspechov.

Harlequin Restor´d! – 28. mája 2016 o 17.00 hod. v historickej budove SND